POZNÁME SVOJICH SUSEDOV
„Poznám svojich susedov Čechov?“ pýtam sa sama seba na medzinárodnej autobusovej linke Bratislava – Brno. Pýtam sa oboch svojich ja – prvého, slovenského, ktoré sa rozhodlo študovať na českej vysokej škole a denne sa stretáva s drobnými nedorozumeniami, jazykovou bariérou a otázkami typu: prečo si prišla študovať do Čiech? aj toho druhého, čo má prechodný pobyt v ČR, prežije tu vačšinu roka a pri stretnutiach s kamarátmi na Slovensku musí neustále zodpovedať na otázky: a prečo si išla študovať do Čiech?
Cítim, že sa pohybujem od jedného ja k druhému ako cestujem z jedného štátu do druhého.
Zdá sa mi, že dobre nepoznám ani sama seba, ako si potom možem položiť otázku, či poznám dobre Čechov? A poznám vlastne dobre Slovákov, hoci som jednou z nich?
Vždy sa mi priečili súťaže typu: Aký je typický Slovák (a najma víťazné odpovede: pohostinný ako Slovák). Áno, hovorí sa, že Nemci sú chladní, Taliani emotívni a Škóti skúpi, … No nie je to ako s horoskopmi, ktoré charakterizujú človeka podľa mesiaca narodenia? Tu sa nám prieči fakt, žeby milióny ľudí mali mať podobné vlastnosti len preto, že sa narodili v rovnakom mesiaci. Prečo teda tak radi rozprávame vtipy o skúpych Škótoch? Prečo škatuľkujeme ľudí podľa krajiny, kde sa narodili? Áno, uznávam, prostredie a kultúra, v ktorej človek vyrastá má na neho značný vplyv, no každý z nás je originál a každý na svet, ktorý nás obklopuje, reaguje odlišným sposobom.
Za pár hodín vstúpime do Eur´pskej únie. Budeme si aj my klásť otázku: Aký je typický Európan? Na túto otázku by nám dosť dobre vedel odpovedat Američan, rovnako ako my dobre vieme, co su ti „Amici“ vlastne zač.
V psychológii existuje pojem projekce – tendencia vidieť v druhých negatívne vlastnosti, ktoré máme sami. Je to forma obrany vlastného ja, formulovaná aj v biblickom: vidíš smietku v oku blížneho, ale brvno vo vlastnom oku nezbadáš. Platí toto príslovie aj v meradle medzinárodnom? Nie je to kľúčom k otázkam typu charakteristický ***** (človek)?
Neodvažujem sa teda napísať, akí sú Česi. Sú určite dobrí, aj zlí, pekní aj škaredí, múdri aj hlúpi, otvorení i uzatvorení,chladní aj emocionálni, skúpi aj štedrí rovnako jako Slovaci, Škóti a Američania.
Moje filozofovanie, sledovanie okolitej krajiny a jazda autobusu ma pomaly uspáva. V sne sa mi vybavuje obrovský panelák s množstvom bytov. Len v tých bytoch nežijú 4 členné rodiny, ale niekoľko miliónové národy. Nastúpim do výťahu a stlačím gombík stredná Európa. Vystúpim, idem ku zvončekom a pozerám si, kto tam býva: Česko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Slovensko (zoradené v abecednom poradí). Dlho váham, až napokon predsa len dám prst na Slovensko. Ktosi mi otvorí a vpúšťa ma do chodby. Do nosa sa mi dostávajú molekuly roznych voní: české vepřo – knedlo – zelo, maďarský guľáš, poľský bigos, viedenský Wienerschnitzel, slovenské halušky. Neodolám a zaklopem na české dvere. Vstupujem do bytu s historickým nábytkom, s obrazmi Husa a stovežatej Prahy, s plagátmi Gotta , Vondráčkovej a českých hokejistov. Pohľad mi zastane na knižnici, prichádzam bližšie a čítam: Čapek, Seifert, Havel. Z rádia spieva Nohavica. Všetko mi pripadá doverne známe, akoby sa iba pred pár minútami varilo zeli a halusky na jednom sporáku.
Ako v tranze klopem na ďalšie a ďalšie dvere, až prejdem všetkých susedov. Pred očami sa mi hmýria obrazy Álp, Tatier, aj Matry, na jazyku sa miešajú chute národných jedál, v ušiach mi zanikajú neznáme slová neznámych jazykov. Matne si spomínam, ako sme sa v rámci európskej litaratúry učili o Petofim, Sienkiewiczovi, Kafkovi. Mrzí ma, že som v škole tak málo počúvala. Mrzí ma, ako málo o svojich susedoch viem.
Zo sna ma zobudí náhle zastavenie autobusu a slová vodiča: pripravte si doklady! Rukou šmátram v ruksaku a spomínam si na svoj sen. Usmievam sa sama pre seba a som presvedčená, že sny svojou obraznosťou a zmatenosťou lepšie vystihujú pdostatu sveta než skutočnosť.
Za pár hodín vstúpime do Európskej únie a naše poschodie sa stane súčasťou obrovského panelového domu, jednou z mnohých staníc výťahu. A naše vzájomné spolužitie bude veľmi záležať na tom, ako sa budeme navzájom poznať. Závisí len na nás, či sa budeme navzájom ohovárať a klebetiť si za chrbtom. Že tí sú príliš hluční a tí príliš skúpi,…
Možno by sme namiesto rečí mali týchto ľudí navštíviť, prezrieť si izby ich bytu, vypočuť ich spevákov, prečítať diela spisovateľov, ochutnať národné jedlá… Hoci by sme celkom nerozumeli ich jazyku a ich histórii, politke, náboženstvu, po chvíli by sme zistili, že sú to rovnakí ľudia ako my. Rovnako dobrí a rovnako zlí, škaredí aj pekní, múdri aj hlúpi. Že sa rovnako ako my pýtajú: Poznáme svojich susedov?
napísané v sladkých 19 rokoch
