nedeľa, 30. augusta 2009

Zamrznutý potlesk

Leonard Cohen je treťou hudobnou láskou môjho života. Po Nohavicovi a Vysockom. Pred Lennonom a Bonom. Stalo sa to takto. Jeden februárový deň prišla nečakaná správa. Náš kamarát, talentovaný politológ, sa zabil. Vyskočil z okna. V ten večer si toho veľa vypil a pohádal sa s priateľkou... O pár dní sme šli na jeho pohreb. A tam som prvýkrát počula jeho hlas Hey, that is no way to say goodbye... You know my love goes with you as your love stays with me. It is just a way you change, like the shorline and the sea.
Áno, v tej situácii to bolo drsné. Tie mierne sentimentálne slová o rozchode nadobudli úplne iný význam. Môj 19 ročný mozog sa snažil vyrovnať s tým, že životu sa dá povedať aj NIE a tie slová si púšťal stále dookola. V knižnici som si neskôr našla knihu Cohenových veršov a so slovníkom v ruke sa do nich ponorila. Postupne ma učil, že smútku sa netreba desiť, netreba pred ním utekať ku vtipkovaniu či plochým frázam, ale že sa ním dá prejsť s otvorenými očami a zanechať o tom svedectvo.
Až neskôr prišla na rad jeho hudba a objavila som tak ďalšiu dimenziu.

A vlani sa nečakane vydal Cohen na svoju poslednú (ako som si vtedy myslela) koncertnú púť. Mala som za sebou ťažký pol rok, tak som si ho skrátka v Prahe dopriala. Nezačalo to dobre. Pri kontrole tašiek mi našli fotoaparát a chceli mi ho vziať. Nakoniec vzali len baterky do neho, ale aj to nám s mamou stačilo na riadnu hádku pred očami sbskárov. Bolo mi nanič. Tak som sa na ten koncert tešila a teraz toto. Ale keď prišiel (či skôr vtancoval) na javisko, zabudla som na všetko, naladila sa na jeho vlnovú dĺžku a nechala sa unášať. Pri pesničke Anthem sa mi nahrnuli slzy do očí. There is a crack in everything that is how the light gets in.
Odpoveď na moje hamletovské otázky mnohých bezsenných nocí bola taká jednoduchá. Do not dwell on what has passed away or what is yet to be. Start again.
Mimochodom: po koncerte sa tie baterky našli... (a baterky duše sa na dlho nabili:-)

Bol to pre mňa silný zážitok, ale keď som sa dopočula, že bude mať koncert v Bratislave, ani sa mi nechcelo ísť. Lístky sa mi zdali pridrahé a povedala som si, že mi stačí vidieť ho raz za život :-) Ale začiatkom júna, pár dní pred mojimi štátnicami, mi zazvonil telefón a teta sa ma spýtala, či s ňou nechcem ísť. Žeby mi dala lístok ako dar k blížiacim sa narodeninám. Tak som sa potešila, že na niekoľko hodín som zabudla na učenie a otvorila si jeho básne.

Ani tento rok nebol začiatok ideálny. Pred Inchebou sme zistili, že teta si zabudla lístky doma! Nuž, bývať v Petržalke má aj svoje výhody :-)
V porovnaní s vlaňajším koncertom bol tento tichší, pokojnejší (alebo som takou bola ja?). Zazneli najznámejšie hity v jeho nezabudnuteľnom podaní, kapela hrala výborne, hlasy vokalistiek boli anjelské, no v druhej polovici bolo na ňom poznať únavu (a mal na ňu, vo svojom veku, aj právo). To som ale ešte nevedela, že to najsilnejšie príde na koniec.
Asi pri treťom prídavku a standing ovation začal LC recitovať If it be your will, that I speak no more... If it be your will, that the voice be true... Ruky nám zamrzli v potlesku a spojili sa do gesta modlitby.
Asi to BOLA Niečia VôĽA, čo chcela, aby ešte spieval, aby sme si ho vypočuli a aby tak do našich rýchlych, nepokojných dní priniesol svedectvo o smútku, láske, pokore a viere.


Thank you for everything, Mr. Cohen!


Your Suzanne (that has been touched with your perfect mind)