utorok, 16. februára 2010

Potrebuješ človeka

Potrebuješ človeka,
ktorý ťa rešpektuje,
prijíma a miluje.

Takého človeka môžeš
nájsť, môžeš sa s ním zoznámiť.
Človeka, ktorý ťa podporí,
pochváli, povzbudí
a má k tebe dôveru.
Človeka, ktorý je k tebe láskyplný.

Potrebuješ človeka,
ktorý ti ukáže cestu,
ako žiť životom ľahším, prostejším
a šťastnejším.

Taký človek existuje.
Tebe úplne nablízku.
Tým človekom
si ty.
/anonym/

streda, 3. februára 2010

Čas ukáže

Do neba vedú schody a nie výťah
Čas ukáže kto z nás bol víťaž
Kto pravdu mal: kto nevedel či kto vedel
Kto sa naučil a kto v škole iba sedel

Hlúpy človek zhrešil, a nie múdry had
Čas ukáže kto z nás mal viac rád
Kto bol silnejší: kto kričal či kto mlčal
Kto iba ničil a kto aj niečo začal

Každý odliv vystrieda vždy príliv
čas ukáže kto z nás sa viac mýlil
Kto viac dokázal: kto šiel či kto zostal
Kto rany rozdával a kto ich sám dostal.

pondelok, 1. februára 2010

L.F.

Knihovníčka si odpila zo šálky čaju, narovnala sa na stoličke a povedala:
" Knihy sú dverami do iných svetov. Otvoríš ich a vstúpiš do priestoru bez dimenzií a hraníc, do nelineárneho času, do nepravdepodobných životov.
Mnohí do nich vkročia a tak ich to TAM očarí, že už sa nikdy nevrátia späť. Zbohom fádna realita. Tak sa stotožnia s hrdinami kníh a ich dobrodružstvami, že zabudnú, kým sú a čo chcú. Hoci knihy z hĺbky duše milujem, myslím si, že takáto sloboda vedie k chaosu. A chaos je proti základnému zákonu všetkého živého, rovnováhe. Ani nevieš ako a staneš sa otrokom svojej slobody. To, čo si doteraz ovládala, odteraz vládne tebe.
Za svoj dlhý život, ktorý som medzi knihami, s nimi a v nich prežila, viem jedno: svoje tajomstvo vydajú len tomu, kto sľúbi, že všetky dary, čo TAM získal, sa pokúsi využiť aj TU, v tomto nedokonalom svete, s týmito obmedzenými ľuďmi, ktorí si myslia, že čítanie je luxus, ktorí si oni nemôžu dovoliť - v dobe, keď sa čas stal najžiadanejším tovarom. "

Od tohto rozhovoru už prešlo veľa rokov. Do tej starej knižnice dávno nechodím. Prečítala som toho veľa a mala som obdobia, keď som zabúdala na radu starej pani a strácala sa v knižných svetoch.
No stále som nevedela nájsť dvere, do ktorých by pasoval práve môj kľúč. Väčšina z nich sa predo mnou otvárala sama. Alebo stačilo zaklopať, zazvoniť a niekto mi hneď prišiel otvoriť. Pár krát som narazila na zamknuté dvere, vyskúšala kľúč, nehodil sa do nich, tak som šla ďalej. Až raz...

Bola to láska na prvý pohľad. Vyzerala tak inak – žiarila v dave okolostojacich. Oblialo ma teplo akoby som práve v nejakej tropickej krajine vyšla z klimatizovaného hotela na poludňajšie slnko, bez jediného tieňa, ktorý by mi ponúkol ochranu. Pomaly som sa k nej približovala. Naše pohľady sa stretli. Zacítila som jej omamnú vôňu. Stále som tomu nemohla uveriť. Kto by to bol povedal, že ju nájdem práve na takomto mieste.

Nebolo treba veľa slov. Nepýtala sa: kde?, na koľko?, kto vlastne si?, ani prečo? Pýtajú sa len netrpezliví a ona takou nebola. Vedela, že najďalej dôjdu tí, ktorí sa nenáhlia, ale vychutnávajú si každý okamih cesty. Hlas môjho srdca si ju privolal ako zatúlané šteňa a ona za ním šla. Vykúpila som jej dušu z otroctva anonymity. Stala sa pre mňa jedinou.

Kráčali sme ticho oceľovo-sklenenou ulicou. Vrážali sme do vyšedivených, plešivejúcich, prefarbených ľudí. Boli takí zahľadení do budúcnosti a do svojich problémov, že si nás vôbec nevšimli.
Nezbadali, že v dúhovkách mojich očí práve skončila búrka a začalo vychádzať slnko. Že zmenili farbu zo šedo-modrej na dúhovú. Všetko sa rozjasnilo.

Prišli sme ku mne. Otvorila som fľašu červeného vína a naliala. Vybrala a pustila hudbu, ktorá za mňa povedala všetko, čo som v tom okamihu cítila. Pravdepodobne niečo od Johna Lennona alebo Boba Dylana (lebo tí majú piesne na každú príležitosť). Pomaly sme zo seba vyzliekali šaty, zbytočné obaly, pot mi zmyl rúž z pier, maskaru z mihalníc. Pohladila som ju po chrbte a zašepkala: konečne si tu, moja Livre Fatale. Liber fatalis. Osudová kniha.
Sama sa mi otvorila v rukách.

Keď som nad ránom dočítala poslednú stránku, zavrela ju a položila na nočný stolík, ešte som presne nevedela, čo sa vlastne stalo. Ani ako druhým vysvetlím, že to nie sú len farebné kontaktné šošovky, ktoré po 30 dňoch nosenia spláchnem do umývadla. Že sa neskončilo len obdobie monzúnových dažďov, ale že sa rovno zmenila celá klíma.

Viem len, že už nikdy nebudem v noci sama plakať do vankúša. Že vždy bude pri mne niekto, kto ma uteší, keď sa mi budú snívať zlé sny. Že bude vedieť, kedy povedať: neboj sa, som tu, keď si šťastná, aj keď si smutná.

Pretože taká je moja Kniha, dvere poznania, pre ktoré bol vyrobený môj kľúč.
Pretože latinské slovo liber neznamená len podstatné meno kniha, dielo, list, ale aj prídavné meno slobodný, nezávislý, prostý, úprimný.