utorok, 26. októbra 2010

Večer, keď bolo plno (pre jednu momentálne Dublinčanku, ktorej vášeň k hudbe je nákazlivá)

Nápis na bráne divadla Aréna oznamoval: SOLD OUT. A naozaj - hľadisko bolo plné ľudí rôznych národností i generácií, ktorí sa prišli pozrieť na oscarovú dvojicu (falling slowly, rising fast), americký sen (s európskym koncom), mladú, nádejnú Češku a nespúta(teľ)ného Íra.

Najprv nás však na správnu vlnovú dĺžku naladili Shina s Danom z Longitalu svojou zmesou pesničiek a posolstiev z posledných dvoch albumov. Gloria nás priviedla na oslavu života, kde medzi hosťami (a zároveň oslávencami) boli vlaky&veterné mlyny, more&krv, anjeli&sťahovavé vtáky, okná&zrkadlá, slnko&spievajúce ryby,...

Na novom cd ich hlasy a hudobné nástroje opakujú: A to je všetko? A my ako poslucháči prikyvujeme. Teraz je naozaj všetko, prítomnosť: tak ďaleko tak blízko, tak hlboko tak plytko, v tomto kroku celá, v tejto chvíli bdelá, len letí okolo, len tak, ako dar, je bránou a cestou von, svetom i domovom (a ak sa snáď bojíme, tak len sami seba)...

Po krátkej pauze si však už Glen berie do rúk svoju deravú gitaru, Markéta si sadá za klavír, obkolesujú ich chlapci (ako ich Markéta nazýva) a my sa ponárame do prúdu jemnosti i sily, lásky i odcudzenia, hnevu i odpustenia.

Posledný kúsok, z ich najnovšieho albumu Strict Joy, Back Broke Glen uvádza ako pieseň o prázdnom mieste v nás, ktoré môžu "zaplátať" len naši najbližší, psi či Boh (či ktokoľvek, kto má pre nás cenu). A azda sú aj iné, menšie, otvory, ktoré dokáže naplniť len čistá, úprimná hudba (a nemyslím tým len uši :-) Cause it is here. Cause it is near.

Počas počúvania, stavania sa na špicky, aby som lepšie videla (ale i zatvorení očí, aby som lepšie precítila), tlieskania i tichého spievania som si niečo uvedomila.

Keď som The Swell season objavila, intuitívne som ich zaradila medzi tých hudobníkov, v ktorých textoch som sa hľadala (a často aj nachádzala), pomáhali mi porozumieť spletitým vzťahom a dávali návody, ako sa dostať cez chaos, ktorý ich občas sprevádza. Teraz (Teraz?) sa mi však zazdalo, že možno jediný návod, ktorý bol do nich vložený, je, aby sme žili naplno. Sami za seba. Blízko srdca. Aby sme objavovali formy, ako vyjadriť všetko, čo sa v ňom odohráva - to pekné i to temné.

Po dva a pol hodinovom koncerte sa s nami the Swell season rozlúčili (či skôr, keď sme sa my dokázali rozlúčiť s nimi) uspávankou You are alway on my mind, my sme sa pobrali do svojich domovov, svojich postelí a myslím, že mnohí z nás zaspávali s hrejivým pocitom naplnenia - aj niektorých výmoľov na našej ceste.

That evening will be on my mind for a long long time. May be always...

A to je všetko.