pondelok 19. decembra 2011

poďakovanie





plnosť jedného života
prázdno, ktoré nevyplnia spomienky
slová kryté činmi
ticho, ktoré nezakryje mimoriadny program tv

cestou na logopédiu:
mami a prrečo sa ja musím
naučiť hovorrriť rrr,
keď ho ani pán prrrezident
nevie povedať?

pane prrrezidente,
naučili ste ma
jednu z prvých lekcií
tých najdôležitejších
o sile slabostí
o absurdite dospelosti
o rebélii
(v preplnenom trolejbuse sa to len začína)

pane prrrezidente,
stále toľkému nerozumiem:
prečo v zápase lásky s nenávisťou
rozhoduje slepý rozhodca?
prečo pravda v oslabení
uhrá nanajvýš remízu?
a stupne víťazov patria nepravým?

pane prrrezidente,
boli ste vzorným budhistickým žiakom
naučili vás odpovedať
úsmevom
iskrou v očiach
súcitom

a tak nám dnes ostáva:
plnosť Vášho života
prázdno, ktoré nevyplnia spomienky
Vaše slová kryté Vašimi činmi
a naše ticho...


p.s.: ďakujem za všetko!

Z filmového festivalu Inakosť

Psychologický slovník definuje predsudok ako emočne nabitý, kriticky nezhodnotený úsudoka z neho plynúci postoj a správanie. Stačí sa obzrieť okolo seba a rýchlo zistíme, že hoci žijeme už 22 rokov v demokracii, naša akceptácia inakosti je zatiaľ v plienkach. Výstižne to opisuje herec Richard Stanke: “Situácia na Slovensku je plná tichej a nenápadnej diskriminácie. Ľudia majú plno predsudkov, aj keď ich otvorene nedeklarujú... Ideálny bude stav, keď nikto nebude riešiť orientáciu (sexuálnu - pozn. autorky: Môžeme doplniť aj národnosť, telesné či duševné zdravie atď.). Ale nie preto, že je to netaktné alebo nezdvorilé, ale preto, že nikto nebude považovať za potrebné to vedieť.”

Filmová rôznorodosť

Ako je to s predsudkami voči neheterosexuálne orientovaným ľuďom (označujúcich sa aj medzinárodnou skratkou LGBT), sme sa mohli presvedčiť na 5. ročníku Filmového festivalu
Inakosť, ktorý sa uskutočnil v dňoch 28. 9. - 4. 10. 2011 na Filmovej fakulte Vysokej školy muzických umení, v kinosálach Auparku a v Medzinárodnom divadle Meteorit. Výber bol
skutočné široký. Organizátori rozdelili filmové projekcie do piatich sekcií: Nové storočie
(filmy, dokumenty a krátkometrážna tvorba natočené po roku 2000), Fragmenty Izraela
(sekcia ponúkla reprezentatívnu vzorku filmov o postavení LGBT v izraelskej spoločnosti,
od ich zložitého vzťahu s ortodoxným judaizmom po príbehy zasadené do výziev súčasnosti),
Zlatý fond (sekcia predstavujúca míľniky v LGBT kinematografii) a profil britskej
spisovateľky a scenáristky Sarah Waters. Domáca tvorba bola zastúpená v sekcii Teplé
Slovensko. Príjemný oddych pre oči poskytli diskusie (napr. o AIDS, o vzťahu homosexuality
a kresťanstva či o obraze LGBT komunity v médiách) a čítanie z tvorby najznámejšieho
českého gej básnika a prozaika Adama Georgijeva.
Mne sa podarilo zhliadnuť dohromady sedem filmov. Medzi najsilnejšie divácke (i ľudské)
zážitky patril realisticko-romantický nemecký film Rómeovia vykresľujúci love story hodnú
Shakespeara na pozadí neľahkého procesu zmeny pohlavia. Zo sobotňajšieho programu som
si vybrala dva izraelské filmy: Oči dokorán otvorené a Jossi a Jagger. Prvý je situovaný v
židovskej časti Jeruzalema a prináša príbeh vzťahu medzi mäsiarom, oddaným svojej práci,
rodine a viere, a jeho brigádnikom - mladým mužom, ktorý hľadá svoje miesto vo svete.
Spočiatku otcovsko-synovské sympatie prerastajú v osudovú príťažlivosť, ktorá otriasa
prísnymi pravidlami židovskej komunity. Dejiskom druhého filmu sú izraelsko-libanonské
hranice strážené rotou izraelských vojakov. Zimná krajina, chlapská tvrdosť i chlapčenská
roztopašnosť a utajená láska veliteľa a jeho podriadeného - tak sa dá v krátkosti zhrnúť obsah
filmu.
Výnimočným zážitkom bol aj britský film Nočná hliadka natočený podľa rovnomenného
románu Sarah Watersovej. Atmosférou (ktorú vytvárala najmä kamera a hudba) mi veľmi
pripomínal oscarovú snímku Hodiny. Hlavnými postavami sú štyri Londýnčanky žijúce v 40.
rokoch 20. storočia, ktorých životné osudy sa rôzne preplietajú, približujú i vzďaľujú, a ktoré
si navzájom pomáhajú i nastavujú zrkadlo.

Očarenie z inakosti

Po celý čas festivalu som premýšľala, čím ma vlastne LGBT umenie tak fascinuje. Je
to jeho "exotickosť"? Alebo dostali neheterosexuálni umelci do vienka viac talentov,
estetického citu, odvahy pozerať sa na svet z iných uhlov? Čelí homosexuálna láska väčším
tlakom prostredia, je ťažšie ju získať a udržať (a o to viac je potom cenená) - teda je pre
nás napínavejšie ju sledovať? Pre mňa osobne má v sebe LGBT umenie jednoducho viac
jemnosti, citlivosti a krehkosti, ktoré mi v dnešnom cynicko-pragmatickom svete chýbajú.
Na záver dám slovo britskej spisovateľke Jeanette Winterson, ktorá nie je neznáma ani v
našich zemepisných šírkach: "Čo riskuješ, odhaľuje, na čom ti záleží. Ako je možné, že
v jednu chvíľu je život usporiadaný... a potom bez varovania objavíš, že pevná pôda je
prepadliskom, a zrazu sa nachádzaš na neznámom mieste, ktorého zemepis je neobjavený,
a ktorého zvyky sú zvláštne? Tí, ktorí sa vyberú na more, vedia, že v cudzine to bude iné
než doma. Objavitelia sú pripravení. Ale pre nás, čo cestujeme pozdĺž tepien a prichádzame
do neznámych vnútorných miest, niet prípravy." Zbavovanie sa predsudkov znamená často
takúto riskantnú cestu, na ktorej však môžeme získať oveľa viac než stratiť.

(vyšlo v časopise Arkádia, KZNE, SR)

štvrtok 8. septembra 2011

letter f

I was about to type a word life
But I missed one letter
And all that remained was just a lie
Now I wonder what f hides
Face or Fame, Faith or Fall,
Fancy or Fashion, Fate or Fault
Fear or Feint, Fellow or Female
Fiction or Fight, Filter or Fire,
Flair or Flash, Flight or Flirt,
Foam or Fool, Freckle or Freedom
Fun or Future?

nedeľa 14. augusta 2011

Vo Vierkinom kresle



Je nedeľné ráno. Z kostola sa ozývajú zvony.
Z knižnice na mňa hľadia jej obľúbení spisovatelia.
Obrazy na stenách volajú do iných čias.


Spomínam, ako sme tu spolu sedávali: ona v kresle, ja pri nej.
Vierka mala v lone knižku s fotografiami
jej milovaných hôr.
Prezerali sme si ju.
Obe sme vytrvalo kráčali.
Len ona z vrcholu zostupovala,
kým ja som naň stúpala.
Občas však zastala, otočila sa.
Ozvena ku mne raz priniesla jej slová:
A tam sa budem už len smiať.
Smej sa, milá Vierka, smej!
(kľudne aj na našich pozemských trápeniach!)

Vo Vierkinom kresle
o niekoľko rokov neskôr.


A v mojich rukách jej román.
Spolu s ňou som sa túlala
pražskými uličkami,
stretávala priateľov, žiakov,
zažívala takmer nepredstaviteľné udalosti.
A potom doma, na Slovensku...
Dychtivo som sledovala jej kroky a odvahu.
Dôverne ju chápala.


Tak vzdialené, a predsa tak blízke,
také sme boli my dve.


p.s.: napísané k nedožitej stovke mojej pratety, stredoškolskej učiteľky ruštiny a slovenčiny, publicistke a spisovateľke, priateľskej, vtipnej, úprimnej, odvážnej žene - Vierke Štetkovej.




Facebooková poézia Daniela Pastirčáka

idem ticho
aby som sa páčil vánku
idem vzpriamene
aby som sa páčil nebu
idem pomaly
aby som sa páčil cvrčkom
idem bosý
aby som sa páčil tráve
idem číry
aby som sa páčil vode
idem bez predstavy
aby som sa páčil pravde
idem bez túžby
aby som sa páčil tebe
láska


p.s.: chodím ku nemu (na kázne), aby som sa páčila Bohu...

utorok 9. augusta 2011

On the right track (a collage from Marie Fisker Ghost of Love lyrics)

I am gonna ride into the sun

Where my wild, wild roses grow

In the breeze

Would you be a little happy

It is not too late

In scattered light and in my thirst

You have changed, a boy into man

Tame(d) your heart in me

Standing in the corner

Sweating through


p.s.: použila som techniku tvorivého písania koláž - z každej pesničky na cd Ghost of Love som vybrala jeden verš a spravila si z nich vlastnú báseň... Vďaka Marie:-)

sobota 16. júla 2011

The way it goes (inspired by Lisa Hannigen)

I can hear your thoughts rolling
But I can´t stop what is falling
From grey sky, from blue eye
That´s the way life goes

I can´t see where you stand
I don´t know if you understand
Webs of words, magic worlds
That´s the way mind goes

I can´t be who you want me to (be)
I can´t divide myslef into
puzzle pieces, prosperities
That´s not the way love goes


sobota 21. mája 2011

vedľajší produkt mojej stáže (a možno aj hlavný)

S čím prichádzam

prichádzam s otvorenými
očami,
ušami,
ústami,
prstami,
nozdrami,
mozgovými závitmi,
srdcovými chlopňami
a čakám,
že ich
(tu a s Vami)
naplním



ZÁ-ŽITOK

Zase skúšam nájsť zmysel
Áno, opäť mi kamsi ušiel
Život taký občas býva
I slnko sa za mrakmi skrýva
Tomu sa nikto ne-vyhne
Okrem toho - bola by to nuda
Kresliť iba zá-tišia a vtáčie krídla


Hodná holka (koláž zo slov z titulkov športových novín)

je hodná holka
dává
vyhrává boje
inspiruje
POZOR!
může
Vám taky změnit život
(posledný riadok dopísaný rukou)



Skácelovská

Vo víne nie je vina,
len vôňa zeme, domovina,
vždy tá istá a stále iná.

Ako voda, aj tá sa poddá,
keď nám vlahu dodá.
Hviezdy sa do nej z neba dívajú
a roztopašne sa pýtajú:
Jazerá, rieky, povedzte mi,
kto je najkrajší v galaxii?

Lež voda je nemá
Pokorná a múdra
Ako to víno
Bez ľudského hrdla

štvrtok 5. mája 2011

nenechám

Nebudem míňať čas &
Energiu na zbytočnosti
Nároky druhých
Encyklopédie ľudstva
Chápadlá lepkavých slov
Áno, teraz dobre počúvajte
Mám to pevne v (chvejúcich sa) rukách
Slobodu byť sama sebou
Agresiu Sa (u)brániť
Zmeniť znenazdajky názor
Argumenty do hádok (formou aj obsahom nejasných)
Chápanie zmyslu poézie (ak nejaký má)
Radosť detí, smútok starcov
Aj celé more
Ňehy (ak by si niekto chcel zaplávať)
O tom nepochybujte, keď dvíhate
Vaše ruky (žiarivo sterilné) a hlasy (veď je to len pre tvoje dobro!)
Aby ste s odhodlaním svätcov
Ťahali moje zafúľané a hriešne vnútro na nosítkach

streda 20. apríla 2011

veľkonočný pozdrav / zamyslenie


Phoenix Park, Dublin, april, 2011



Zlo je nekonečné ve smyslu neurčitosti: hmota, prostor, čas.
Nad takovým typem nekonečna může zvítězit jen opravdové nekonečno.
Proto je kříž vahami...

Dejte mi oporný bod a já pohnu světem! (Archimedes)
Tímto opěrným bodem je kříž. Žádný jiný být nemůže.
Musí být v průsečníku světa a toho, co svět není.
Simone Weilová: Tíže a milost

štvrtok 24. marca 2011

I used to be

I used to be Califronia. I was everything
to everybody except something to myself.
I used to be New York. I was tiringly
impressive, pretentious, hard metal, too busy.
I used to be Alaska. I was hard to get to,
unapproachable, they only guessed at how wild.

Now I am Columbus, Ohio, I am comfortably
cultured, a healthy mix of cow and opera. I
have everything and I am discovering myself,
and being discovered.
(Anonym)

pondelok 21. marca 2011

z Tarkovského denníkov

Kultura je nejvyšší realizace člověka. Má však převahu nad lidskou dustojností (když kultura není totéž co dustojnost)? Člověk, který se účastní stavby kultury, nemá žádný duvod k sebechvále. Talent mu posílá Buh a on muže jen děkovat. V talentu není zásluhy, neboť ti je přidělen náhodně. Talent člověka je náhodilý, a proto člověk netvoří duchovní a mravní kulturu. Osobnost schopnou tvorby a duchovního života vydává nezávisle na své vuli lidstvo. A nositel tohoto talentu je stejně bezmocný jako otrok nebo nádeník, jako narkoman nebo dělník. Talent je neštěstí, protože na jedné straně nedává právo ani zásluhu nebo zvlášní úctu, a na druhé straně vnucuje obří závazky, stejné když čestný člověk musí spravovat svěřené bohatství, aniž by měl právo z něj sám těžit.... 14.8. 1971


Dnes pozdě večer jsem se díval na nebe a viděl jsem hvězdy. Najednou jsem měl pocit, že je vidím poprvé. Byl jsem zdrcen. 28.2. 1972


Na jedné straně je umělec obyčajný člověk, na druhé jím být nemuže, a tak následně za svuj talent platí duší: talent není dán Bohem, nýbrž spíše člověk je Bohem pověřen, aby byl správcem svého talentu. Neboť umělec je bytost, která spěje (nikoli násilně, nýbrž geneticky, cyklicky, na území svého hnízdečka) k uchopení poslední pravdy. Skutečný umělec tuto pravdu bere do rukou, kdykoli vytváří ucelené, dokonalé, kompletní dílo... 5. 12. 1973


Jak zraje myšlenka nového díla? Jistě se jedná o tajemný, nezachytitelný proces: probíhá jakoby mimo nás, bez našeho vědomí, a krystalizuje v naší duši - a na tvaru naší duše závisí její jedineční charakter, ještě více na přitomnosti duše závisí období zrodu právě se tvořícího obrazu, obrazu, který uniká vědomému pohledu tvurce. 3.6. 1975


Všichni jsme stejní: buď podceňujeme anebo přeceňujeme zásluhy druhých. Jen velmi málo je těch, kteří svého bližného ocení podle jeho skutočné hodnoty. To je opravdový talent. A ještě dále: jsou toho schopní jen skutečě velcí lidé. 13. 9. 1976


Co dělat? Zbývá jen modlit se. A věřiť. To je nejduležitejší - onen symbol, který není dán k pochopení, nýbrž jen k tomu, abychom ho vycítili. Věřit přes všechno a proti všemu - věřit. Jsme přibiti v jediném rozměru, zatímco svět je mnohorozměrný. Cítíme to a trpíme tím, že nemužeme poznat pravdu. Ale znát není nutné. Milovat je zapotřebí. A Věřit. Neboť víra, to je poznání skrze lásku. 5.1. 1979


Jedině láska je schopná vzdorovat té všeobecné zkáze... Láska... a krása. Opravdu véřím, že jedině láska muže spasit svět. 21. 6. 1980

streda 2. februára 2011

Modlitba

Pane, daj nech je na každú hádku /niekde/ láska

Na každú slzu úsmev

Na každú facku objatie

Na každú ranu liečivý čas

Na každú vinu odpustenie

Na každú otázku odpoveď

Na každú hlúposť pochopenie

A na každé naše slovo Tvoje Ticho.

AMEN.

Láska

To je keď otvoríš svoje srdce

A otváraš srdce druhému

Pokoj

To je keď všetko okolo teba

I v tebe stíchne

Radosť

To je keď sa usmeješ

A mohol si si aj nevšimnúť

MOJA ODYSEA – alebo báseň v troch dejstvách (rok 2003)

MOJA ODYSEA – alebo báseň v troch dejstvách

Opona sa dvíha.

Herci prichádzajú na javisko.

Dejstvo prvé:

Som dieťa v kolíske.

Očarené vôňou mamy

a svetlom neóniek.

Nado mnou sa skláňajú tri dámy,

krstné mamy nás všetkých

– kresťanov, židov, moslimov i hinduistov,

i tých, ktorí sú Bohu neverní.

PRAVDA – KRÁSA – DOBRO.

Tri nekonečné princípy sveta.

Božská trojica.

Pravda prehovorila prvá:

Všetko je Pravda, všade je Pravda,

vo všetkých je Pravda.

Len musíš dobre počúvať.

Prostredná bola Krása:

Keď budeš chcieť, budeš nádherná a očarujúca,

nikto ti neodolá a ty neodoláš nikomu.

Amen povedalo Dobro:

Bude v tebe semiačko Dobra.

(ako v každom človeku)

Len ho nezabúdaj polievať,

lebo čo nerastie, hynie.

A ako prišli, tak aj odišli...

Opona padá, opona sa dvíha.

Dejstvo druhé:

Dospela som.

Vraj zmúdrela.

A začala som sa dožadovať

svojho osudu.

Prvú som hľadala Pravdu.

Prešla som celý svet.

Stretla som všetkých.

No pravda sa stratila

– vo výrokoch politikov, v bulvári

a reklamách: Tento prášok je jediný správny!

Každý má svoje pravdy.

Každý má svoje lži.

S nádejou, aj keď so zrnkom sklamania,

(kohút prvýkrát zakikiríkal)

som sa teda obrátila na Krásu.

Choď do galérií, hovorili kunsthistorici:

Tam je krása!

Choď do hôr a k moru, hovorili cestovné kancelárie:

Tam je krása!

Choď na módne prehliadky, hovorili módni návrhári:

Tam je krása!

Poslúchla som všetkých,

no zdalo sa mi, že krása sa rozplynula

v make – upe a ideálnych mierach,

v slovách kritikov

a katalógoch cestovných kancelárií.

Sklamanie rástlo

(kohút druhýkrát zakikiríkal).

So slzami na krajíčku,

ako keď dieťa zistí,

že darčeky nenosí Ježiško,

som sa vybrala za Dobrom.

Stretla som opäť všetkých.

Stretla som Boha

- veď ten je dobrý,

vyznanie Syna Otcovi.

Kde je však to dobro,

ktoré je v každom z nás?

Kde je, keď sa bojuje a trpí?

Kde bol v Osvienčime Boh?

Ach, nemala som sa púšťať

na túto cestu.

Osudy tých, ktorých trikrát zradili

sú opísané v inom príbehu...

Opona padá, opona sa dvíha.

Dejstvo tretie:

Pribudli vrásky a šedivé vlásky, povedal by básnik.

Zostarla som, hovorí prozaik.

Dnes ma prekvapuje

pach vlastného tela

a to, že ešte vidím na tú neónku.

A snáď som už pochopila

tú surrealistickú metaforu osudu.

Jediná Pravda je,

že žijeme a umrieme

(veď aj v láske je kus klamstva).

Jediná Krása a Škaredosť

sú tvoje oči,

keď sa smejú a keď zúria.

Jediné Dobro a Zlo

si ty sám.

Veď ty jednými rukami objímaš aj zabíjaš,

jednými ústami miluješ aj nenávidíš.

Svoj osud si píše každý sám

a svet bude taký

pravdivý, krásny a dobrý,

akými ho my sami urobíme...

Opona padá.

Standing ovation.

poézia ako umenie

Odstrániť frázy a vykresať pravdu

z mramoru slov,

namaľovať obraz duše,

postaviť katedrálu človeku,

odfotografovať pravú tvár sveta

– to je úlohou poézie.

A básnik je len umelec,

ktorý sa v pote a krvi

snaží odkryť jediného človeka

– sám seba,

aby odhalil nás všetkých.

pondelok 17. januára 2011

streda 12. januára 2011

Dušan Mitana: Básnik

Básnik
nikdy nie je sudca
vždy len svedok
a obžalovaný.

Nikoho nesúdim
každého prosím
o odpustenie
ale svedčiť musím
pravdivo
až hrôza
Vo vlastnom procese
kto zo mňa sníme
moju prísahu?

štvrtok 6. januára 2011

relationship status

You wonder how I can be happy
Being single
Nobody to hug
Nobody to kiss
Nobody to address love poetry

Yet I have enough evidence
Heart is trembling when I look at the stars
Eyes hugging clouds, feet kissing grass
Writing From and For
Through and By
Pains and Joys

How can I explain this to You,
Lost in relationships?

That I am in Love with my Life
Yes, we are a Couple
We are Engaged
May be already Married
Of course it is Complicated
You know,
Divorce is just one step from Death...

One Night in Moon heat
We Two might meet
Another Two
All together will become
the happiest Foursome

But how can I explain this to You,
Lost in relationships?

utorok 4. januára 2011

napísala by som ti

Napísala by som ti báseň...
ty opakuješ: poézii nerozumiem
a mne z toho vyšli verše zase
asi to skrátka inak neviem...

Namaľovala by som ti obraz...
najskôr to bude moderné umenie
tvary a farby až nadoraz
ty sa však mračíš: sorry, radšej nie...

Nakrútila by som ti film...
kde by som bola hlavnou postavou
a všetko, všetko(!) povedala ním
no pochopíš ho svojou hlavou...?

Zaspievala by som ti song...
no vzdialil sa mi rock i punk
na čo ty zvoláš: that is strong!
z toho ja mávam trochu strach...

Je azda chyba hľadať správny výraz...
rukami, hlasom prekonávať vzdialenosti
generál zadá vojsku srdca tichý príkaz
pochovám ďalší kúsok z mojej nevinnosti...