pondelok, 21. decembra 2009

Vianočné obrazy

Z neba zas padajú vločky nádeje
a snehuliakom tečie mrkvová šťava z nosa.
(chladný obklad na krk netreba).
I vo mne čosi padá a tečie.

Kam sa s Ježiškom, kam sa podejem?
Sneh chladí, hoc obutá, som bosá.
Som žobrák prosiaci o kôrku chleba.
čo z múky pokoja sa pečie.

V meste už rozžali koruny stromov
i les už dal drakovi svoju obeť
(zachránil kráľovstvo na ďalší rok).
I ja sa rozžínam a obetujem.

Všetky cesty vedú len domov,
tak ma tam chodníček dnes doveď!
Hoci na ľade neistý mám krok,
maštaľka, k tebe snáď doputujem!

Z kostola polnočné zvony zvonia,
prajeme si dobrú a tichú noc
a deťom vojen bez výstrelov sny.
I ja zvoním a hlásam mier.

Čosi krásne v našich domoch vonia -
to prišla láska ľuďom na pomoc,
to hnev si vzal voľno na pár dní,
tak zmĺkni a rýchlo ber!


utorok, 1. decembra 2009

Anjel strážny (stredoškolská báseň)

chráň nás dnes anjel strážny,
daj nech sa menej vraždí,
daj nech sa človek každý,
usmeje, nech nie je vážny.

chráň nás v každej chvílí,
daj nech sme k sebe milí,
daj nech sme viac skromní,
zastav prosím všetky vojny.

chráň nás, slabých ľudí,
daj nech sa menej súdi,
daj nech sa menej kričí,
neháda bez veľkých príčin.

chráň nás dnes anjel strážny,
daj nech sa menej vraždí,
daj nech sa človek každý,
usmeje, nech nie je vážny.

nedeľa, 22. novembra 2009

zmysly

dívaj sa na mňa ako mačka, keď sa krája mäso
nech ti neujde ani jeden pohyb
potom zatvor oči
a objav aj môj štvrtý rozmer

počúvaj absolútnym sluchom
o čom ti spievam
i ticho, ktoré sa rozprestiera okolo,
keď sa večer na kolenách modlím

zavoňaj ma ako pečené gaštany v stánku,
keď sa túlaš jesenným mestom
neodolaj a kúp si vrecúško

dotýkaj sa ma slovami, prstami, ústami
nežne aj drsne
okreš ma ako sochár mramorový blok

ochutnaj moje medové reči
štipľavé komentáre, kyslé výbuchy
horké pochybnosti, slané smútky
spláchni to všetko vínom pravdy

som ôsmy svetadiel,
ktorý čaká na objavenie
všetkými piatimi zmyslami

utorok, 10. novembra 2009

Záplaty

Čo platilo včera,
dnes už neplatí,
začali sa párať
staré záplaty.

Diery sa už derú,
pýtajú si vzduch,
že je tam už nuda,
žeby chceli vzruch.

Darmo im ja vravím,
len sa nederte,
že bez látky lepšie,
tomu neverte.

Tak si teraz hľadám
nový látky kus,
nič tam nepasuje,
stratila som vkus.

Čo platilo včera,
dnes už neplatí,
zodrali sa vo mne
staré záplaty.

It is all right

It is all right
It is all right
to be not all right.

Do not say that I am wrong.
Do not repeat: you must be strong!
Because I feel what I want to feel.

It is all right
It is all right
to be not all right.

My heart beats, someone hears,
nothing is as it appears,
I am not an orange, you can peel.

It is all right
It is all right
to be not all right.

When I cry, just hold my hand,
do not ask why, try to understand,
it takes a while to hurt, long to heal.

Oh, everything is all right...

Pomaranč

Ja nie som pomaranč,
čo kúpiš na trhu,
od babky za babku
hneď vedľa podchodu.

Ja nie som pomaranč,
čo môžeš olúpať,
odšťaviť, pokrájať
a potom rozkúsať.

Ja nie som pomaranč,
nerob si na mňa chute,
ak na mňa zabudneš,
nezhnijem kdesi v kúte.

Ja nie som pomaranč
v zátiší obrazu
nebudem pózovať,
som na dvoch miestach odrazu.

Ja nie som pomaranč,
zdroj vitamínu cé,
nerastiem na strome,
gúľam sa kam len chcem.

Odchádzanie

Odišla...
A už sa nevráti.
Odišla..
Zabudla dva kabáty.
Odišiel...
Ráno bez slova.
Odišiel...
Lásku pochoval.
Odišla...
Ako para z čajníka.
Odišla...
Kto nájde vinníka?
Odišiel...
Ako akord z gitary.
Odišiel...
Ako slza po tvári.
Odišla...
Ako ranný autobus.
Odišiel...
Už pochopiť to skús.

nedeľa, 1. novembra 2009

Billy CHILDISH: Notebooks of a Naked Youth /BOOK 1/

the scariest thing about ghosts is - if you know who they are or you do not know them at all.


sarcasm is the lowest form of wit. Which is true. But it is also the funniest.

even with the best intentions at heart we can never quite be sure if what we are putting down is not just a pack of lies intended to beffudle old women and keep arrogant young men from accosting us in the streets.

grow up! people have been shouting that one at me for years, but if a young writer is not ready for something then he just is not ready.

to be hero is what counts but to be broken down and wretched as well, and to get strange women talking about you and thinking about you... Above all else, to remain a mystery!

blank pages have always put the fear of God into me. I turn the page and sit there bitting on my pencil, but refuse to write down any of my wonderful ideas. I check to see if I have any thoughts whatsever, which I have not. i am empty so why write?

we are not possed of the bravery necessary to descend into the depths of our own rancid souls, which in truth is the only place where we will ever be able to find the similarities that bind us, and therefore the answers to our fear and prejudices, and then begin on the road to understanding and forgiving one another.

the important thing is not to blush, to be funny and not to show any weakness, to keep our emotions hidden to our chests like a hand of cards. Then you might be at least have the chance of winning, and may be able to truly smash the other fellow before he stands nad is ready for fight.

no matter what type of brave face we may put on, some things stay with us for ever.

once you lose your heart it gets harder and harder to ever find it again.

I love you, because you are the one who smashed me and gave me the pasting, that I so richly deserve. The one with the courage to stand up and push me away. To laugh at my vile blubbering mug and kick me!

do not drink and do not smoke. it is bad for your health!
but if I commited suicide would not that be bad for me as well?!!

my mind is swimming with million silly thoughts and fears... actually I am dreaming...

it seems that no matter which way you turn in this life, your path will always be blocked by some madman or other...

streda, 28. októbra 2009

džbán

Mám rozbitý džbán,
ktorý rada mám,
za iný ho nedám.
Keď ho poskladám,
láskou pozliepam,
vodu doňho dám,
kvety pozbieram,
bude dobre nám.

sobota, 17. októbra 2009

Nič nie je všetko alebo nič

Nič nie je objektívne,
vravíš mi subjektívne.
Všetko je relatívne,
tváriš sa absolútne.

Ale: nič nie je všetko alebo nič.

Možno sa zhodneme,
čo obe dobre vieme:
v slobode bez hraníc,
upletieš sebe bič.
V hraniciach bez slobody,
nespravíš víno z vody.

Lebo: nič nie je všetko alebo nič.

piatok, 16. októbra 2009

Friedrich N.

Friedrich N. bol filozof,
ktorý sa postavil mimo dobro a zlo
zvestoval smrť Boha
zmŕtvychvstanie Človeka


ale keď videl bičovanie koňa,
vedel na čiu stranu sa postaviť
možno aj zašepkal: Bože, zmiluj sa!


Osvienčim nepotrebuje filozofov
dobro od zla v ňom rozoznáme skrze slzy

štvrtok, 24. septembra 2009

Bájka o čajke a papagájovi

Snívam... Letím ako čajka,
vychutnávam si svoj nebeský let,
ako Ikaros sa dotýkam slnka,
aj za cenu, že sa mi krídla roztopia.
Lietam slobodne, zobem omrvinky
z rožku, lovím ryby
a nikdy sa nezdrhnem ich kosťami.
Kúpem sa v námornicko-modrej vode,
lietam za padajúcimi hviezdami,
norím hlavu do bielej peny,
len tak si zaškriekam.
Znenazdajky a ocitnem
v pazúroch dravca.
Umieram s úsmevom v zobáku.
Som súčasťou jedného reťazca.


Zobudím sa... sedím v zlatej klietke
ako pestrofarebný papagáj,
hovorím neosobné slová,
ktoré ma ktosi naučil,
zabudol som už lietať,
žeriem mrkvu postriekanú chemikáliami
a hnedé granule kúpené v chovateľských potrebách.
Keď zaškriekam, dajú na mňa plachtu
a skríknu, nech držím zobák!
A ja poslúchnem, lebo ma to tak ktosi naučil.
Umieram pomaly na záhadnú chorobu,
tvárim sa, že sa nebojím smrti,
lebo ma to tak ktosi naučil.
Posledné minúty trávim u zverolekára,
pozerám na slzy stekajúce po lícach
mojich pánov, no nič necítim,
lebo ma to tak ktosi naučil.
Prečo žijeme v klietkach,
keď máme v sebe krídla čajok,
nespútanosť morí?
Lebo nás to tak ktosi naučil?

nedeľa, 30. augusta 2009

Zamrznutý potlesk

Leonard Cohen je treťou hudobnou láskou môjho života. Po Nohavicovi a Vysockom. Pred Lennonom a Bonom. Stalo sa to takto. Jeden februárový deň prišla nečakaná správa. Náš kamarát, talentovaný politológ, sa zabil. Vyskočil z okna. V ten večer si toho veľa vypil a pohádal sa s priateľkou... O pár dní sme šli na jeho pohreb. A tam som prvýkrát počula jeho hlas Hey, that is no way to say goodbye... You know my love goes with you as your love stays with me. It is just a way you change, like the shorline and the sea.
Áno, v tej situácii to bolo drsné. Tie mierne sentimentálne slová o rozchode nadobudli úplne iný význam. Môj 19 ročný mozog sa snažil vyrovnať s tým, že životu sa dá povedať aj NIE a tie slová si púšťal stále dookola. V knižnici som si neskôr našla knihu Cohenových veršov a so slovníkom v ruke sa do nich ponorila. Postupne ma učil, že smútku sa netreba desiť, netreba pred ním utekať ku vtipkovaniu či plochým frázam, ale že sa ním dá prejsť s otvorenými očami a zanechať o tom svedectvo.
Až neskôr prišla na rad jeho hudba a objavila som tak ďalšiu dimenziu.

A vlani sa nečakane vydal Cohen na svoju poslednú (ako som si vtedy myslela) koncertnú púť. Mala som za sebou ťažký pol rok, tak som si ho skrátka v Prahe dopriala. Nezačalo to dobre. Pri kontrole tašiek mi našli fotoaparát a chceli mi ho vziať. Nakoniec vzali len baterky do neho, ale aj to nám s mamou stačilo na riadnu hádku pred očami sbskárov. Bolo mi nanič. Tak som sa na ten koncert tešila a teraz toto. Ale keď prišiel (či skôr vtancoval) na javisko, zabudla som na všetko, naladila sa na jeho vlnovú dĺžku a nechala sa unášať. Pri pesničke Anthem sa mi nahrnuli slzy do očí. There is a crack in everything that is how the light gets in.
Odpoveď na moje hamletovské otázky mnohých bezsenných nocí bola taká jednoduchá. Do not dwell on what has passed away or what is yet to be. Start again.
Mimochodom: po koncerte sa tie baterky našli... (a baterky duše sa na dlho nabili:-)

Bol to pre mňa silný zážitok, ale keď som sa dopočula, že bude mať koncert v Bratislave, ani sa mi nechcelo ísť. Lístky sa mi zdali pridrahé a povedala som si, že mi stačí vidieť ho raz za život :-) Ale začiatkom júna, pár dní pred mojimi štátnicami, mi zazvonil telefón a teta sa ma spýtala, či s ňou nechcem ísť. Žeby mi dala lístok ako dar k blížiacim sa narodeninám. Tak som sa potešila, že na niekoľko hodín som zabudla na učenie a otvorila si jeho básne.

Ani tento rok nebol začiatok ideálny. Pred Inchebou sme zistili, že teta si zabudla lístky doma! Nuž, bývať v Petržalke má aj svoje výhody :-)
V porovnaní s vlaňajším koncertom bol tento tichší, pokojnejší (alebo som takou bola ja?). Zazneli najznámejšie hity v jeho nezabudnuteľnom podaní, kapela hrala výborne, hlasy vokalistiek boli anjelské, no v druhej polovici bolo na ňom poznať únavu (a mal na ňu, vo svojom veku, aj právo). To som ale ešte nevedela, že to najsilnejšie príde na koniec.
Asi pri treťom prídavku a standing ovation začal LC recitovať If it be your will, that I speak no more... If it be your will, that the voice be true... Ruky nám zamrzli v potlesku a spojili sa do gesta modlitby.
Asi to BOLA Niečia VôĽA, čo chcela, aby ešte spieval, aby sme si ho vypočuli a aby tak do našich rýchlych, nepokojných dní priniesol svedectvo o smútku, láske, pokore a viere.


Thank you for everything, Mr. Cohen!


Your Suzanne (that has been touched with your perfect mind)

nedeľa, 26. júla 2009

(ne)pohoda slobody

(ne)POHODA SLOBODY

Hneď na začiatku sa vám priznám. Vôbec sa mi nechcelo do písania týchto riadkov. Zdalo sa mi, že všetko dôležité už bolo povedané a napísané - ódy na festival (ktoré nepotrebuje), aj hanobenie (ktoré si nezaslúži): kto tam nebol, aj tak nepochopí, kto bol, tomu nič vysvetľovať netreba; facebookové podporné skupiny aj slovné prestrelky v diskusiách: dve strany virtuálnej mince; brilantné analýzy od slovenských intelektuálov, aj tiché sviečkové zhromaždenie na Hviezdoslavovom námesti. Zdalo sa mi, že už zaznelo všetko. Namiesto veľkých slov a giest sa mi chcelo len nájsť si čas a miesto na zastavenie sa, utriedenie myšlienok a pocitov.
No akýsi tichý hlas mi hovorí, že to, napriek nechuti, musím spraviť: Čo ak neexistuje lepší spôsob (seba)reflexie než je práve písanie?

Letné horúce slnko na chvíľu prekryli tmavé mraky. Tráva je stále mokrá (ako stvorená na pošmyknutie) a vzduch zvláštne vonia. No ako dúha po daždi sa predo mnou rozprestierajú všetky tie úžasné chvíle, hudobné, literárne, divadelné zážitky, východy a západy slnka, horúčavy i prehánky, hviezdnatá obloha a bledý mesiac, pomoc pri stavaní stanu od neznámych ľudí, ale aj rozvoľnená nálada iných v nočných hodinách, ktorá mi (ako abstinentovi) častokrát ubrala z dojmov z vystúpení, ranné odpočuté rozhovory z okolitých stanov, spoločné umývanie zubov a čakanie v rade na sprchu, na pivo, kofolu a cigánsku, stretnutia s (duchom) blízkymi ľuďmi.

Tak a tú ľahšiu časť už mám(e) za sebou. Poďme ďalej: roky v skautingu a chodenia po slovenských horách ma naučili vážiť si a rešpektovať prírodu, jej kruté a nevyspytateľné zákony, proti ktorým sme bezmocní. Pamätám si na júlovú snehovú víchricu v Tatrách, zatopené stany a sušenie premočených vecí, úrazy a choroby. Preto som brala slová Miša Kaščáka o prichádzajúcej búrke vážne (možno vážnejšie než väčšina) a tak ich tlmočila ďalej - aj svojim známym, ktorí sa na koncert AMO chystali...
Nasledovali udalosti, ktoré otriasli každým. A mnohými aj jedna otázka: naozaj bolo všetko, ako malo byť? Isteže: nikdy nie je všetko, akoby malo byť. Žijeme vo svete obmedzených možností. Nešťastie je vždy bližšie než by sme chceli a čakali.
Dear Patti (Smith), let´s face it: people have the weakness too - táto veta ku mne prišla. Možno je sila človeka v tom, že tejto slabosti čelí, prekonáva sa, bojuje so strachom a práve cez to všetko sa stáva silným. No stále: dokázala by som tieto slová povedať rodine človeka, ktorý prišiel pod stanom o život, či tých, ktorí o život stále bojujú? Dear child, you know: words have the weakness too... (z diaľky počujem špecifický Pattin hlas).

Všetci to veľmi dobre vieme: Pohoda už nikdy nebude taká ako pred tým.
Áno, Pohoda je Sloboda. Pohoda je Voľnosť. Pohoda je naša slovenská Pýcha. Pohoda je o stretávaní a rešpektovaní odlišných životných štýlov, názorov a hudobných žánrov, mladých so staršími a starších s mladými, Slovákov s cudzincami a naopak.
Áno, Pohoda je aj Zodpovednosť. Pohoda sú aj Hranice. Pohoda je aj Pokora pred Niečím, čo presahuje naše slová a gestá. Napriek tomu všetkému, čo nám za 13 rokov svojej existencie dala (i vzala: napríklad mnohé naše predsudky), je aj ona len živým a vyvíjajúcim sa organizmom, so svojimi prednosťami i nedostatkami. Silným a krehkým zároveň.

Deň po tohtoročnej Pohode sa mi sníval sen. Sedeli sme s Patti Smith na starodávnej posteli a dlho sme sa spolu rozprávali. Nakoniec mi povedala: Neboj sa íst svojou vlastnou cestou, hoci prinesie bolesť... Pohoďácka téma.
Verím, že organizátori sa nebudú báť íst ďalej svojou vlastnou cestou. A že sa na nej nezabudnú pozerať pod nohy, ale ani pred seba a nad hlavu. Rada sa ku nej na trenčianskom letisku (či už to bude o rok alebo neskôr) pridám. A možno sa naučím ďalšiu lekciu o (ne)pohode slobody.




V Martine 25. 7. 2009, týždeň po Pohode

piatok, 26. júna 2009

stratený (pre chrissa mccandlessa)

Stratený vo svete
Stratený v živote
/ne/nachádzam seba
Stratený v samote
Stratený v dave
/ne/nachádzam teba
Stratený v myšlienkach
Stratený v slovách
/ne/nachádzam ticho /hudbu
Stratený v slobode
Stratený v strachu
/ne/nachádzam zmysel

Ktokolvek (pre kohokolvek, o komkolvek) - o knihe P. Rotha

Od napisania novely Smrt Ivana Iljica uplynulo 122 rokov. Co sa odvtedy na umierani zmenilo? Co ostava rovnake?
Tolstoj aj Roth opisuju zivoty starych muzov, priemernych a nicim vynimocnych. Rozpravaju pribeh ich rozpadajucich sa tiel a prebudzajucich sa dusi. Opusteni a opustajuci, nepochopeni a nechapajuci musia celit bolesti, strachu, pocitu neuzitocnosti a trapnosti, vecnym otazkam: Preco zit? Preco umriet? Aky to ma vsetko zmysel?
Sudca Ivan umiera na rakovinu. Oklamany lekarmi, prenasledovany spomienkami a lutostou, lezi vo svojej izbe. Navstevuju ho priatelia, ktori vyjadruju falosny zaujem (v skutocnosti ho uz odpisali). Zistuje, ze zena a deti neocakavaju jeho uzdravenie, ale smrt.
Bezmenny muz Rotha ma za sebou uspesnu karieru reklamneho agenta, tri neuspesne manzelstva a viacero operacii srdca. Rozhodne sa prestahovat do mestecka pre dochodcov Starfish Beach, aby sa mohol venovat malovaniu, plavaniu a … “neznesitelnej osamelosti”.
Obaja spominaju na minulost, bilancuju:
Ivan: “Co ak kariera, usporiadany sposob zivota, rodina, socialne aktivity neboli nicim inym nez klamstvami?”
Everyman: “Bolo by vsetko ine, keby som ja bol byval iny a urobil vsetko inak? Bolo by vsetko menej puste, ako je teraz? Samozrejme, ze bolo! Ale urobil som to takto.”
Obaja myslia na smrt:
Ivan: “Bol som zivy a teraz moj zivot odchadza. Postupuje to a nemozem to zastavit. Kde budem, ked tu uz nebudem?”
Everyman: “Zrazu sa ocitol strateny v nicote, v nebyti, strateny a unasany, a zacal sa donho vkradat strach. Co ak sa clovek nerodi, aby zil, ale aby umrel?”
Obaja nachadzaju kusok tepla a pochopenia:
Ivan u sluhu Gerasima “Jediny vztah teraz ponuka utechu.”
Everyman u dcery Nancy: “Uvedomil si, ze tuzba po uteche nie je malickost najma ked ju poskytuje clovek, ktory vas priam zazracne stale lubi.”
A obaja nakoniec dozrievaju k poznaniu, akceptacii.
Ivan, ked je schopny pripustit, ze nezil dobry zivot.
Everyman najde utechu, ktoru mu nedokazali dat zivi, medzi mrtvymi na cintorine: “Ostali z nich len kosti, kosti v debne, ale ich kosti su jeho kostami. Telo sa rozplynie, ale kosti pretrvaju.”
Co sa teda zmenilo? Ano, v 19. storoci chorych zatvarali do tmavych izieb , v 21. storoci ich davame do bielych nemocnic, domovov dochodcov (alebo dochodcovskych kolonii, ako to priznacne nazyvaju v USA). Ale dramy ostavaju rovnake, menia sa len herci a kulisy…
Vravi sa, ze od narodenia sa ucime umierat. Smrt nie je opakom zivota, ale jeho sucastou.
“Realitu neprerobis. Ber ju ako prichadza. Drz sa a ber ju ako prichadza,“ pise Roth.
A realitu smrti ani neukryjes. Je tam, za nablyskanym svetom medii, nasimi uponahlanymi zivotmi. Vzdy blizsie nez si myslime.
Vedomie vlastnej smrtelnosti zaroven nastavuje zrkadlo zivotu: ukazuje, aky je a aky by mohol byt.
Preto je dolezite (hoci tazke) pisat a citat knihy o umierani.
Preto je kniha P. Rotha pre kohokolvek a o komkolvek.

nedeľa, 21. júna 2009

jeden deň v červenom tričku

„Červená farba je výrazom vitálnej sily, nervovej a hormonálnej aktivity, indikuje ráznosť, impulzivitu, tendenciu víťaziť, chuť žiť plný život.“ psychologická charakteristika podľa Luschera

Veď ja nemám v skrini nič červené!, napadlo ma hneď ako som si prečítala o proteste červená Harabinovi. Nakoniec sa mi predsa len podarilo vyhrabať jedno červené tričko /pri tej príležitosti som konečne vymenila zimné oblečenie za letné/. Nasledujúce ráno som si ho teda obliekla, hoci mi tá farba ozaj nie je sympatická a išla za každodennými povinnosťami a radosťami.
Na obed som sa ešte pustila do pár krátkych debát cez chat zisťujúc, že sa skoro nikto z mojich kamarátov nechystá, lebo veď práca, lebo na to nie je čas ani nervy, lebo: čo vlastne ten Harabin spravil? Trochu impulzívne a rázne /žeby tá farba predsa na mňa začínala mať nejaký vplyv?/ odpovedám, vysvetľujem, vyzývam.
Poobede mám chvíľu času, tak si idem čítať do sadu Janka Kráľa. Vo svojej najnovšej knihe Japonec Haruki Murakami píše: „Let´s face it: Life is basically unfair. But even in a situation that is unfair, I think it is possible to seek out kind of fairness. Of course, that might take time and effort. And maybe it won´t seem to be worth all that. It is up to each individual to decide whether or not it is.“
S týmito slovami v hlave prejdem ponad Dunaj a ulicami Starého mesta na Župné „červenkasté“ námestie, ktoré je už plné vitálnych a aktívnych ľudí. Žiada sa mi trochu schladiť, tak vstúpim do Kapucínskeho kostola. Pane, zmiluj sa, zmiluj sa, spieva práve kostolný zbor. Aké pravdivé, aké výstižné, napadne ma. No už začína protestné zhromaždenie, vychádzam teda von. Zaznievajú rázne i pokorné slová, dozvedáme sa o priebehu potlačenia demonštrácie za dodržiavanie ľudských práv v Číne, Harabinových výrokoch, ale aj, kto to je eschatologický optimista. Tlieskame, pískame, kričíme. It IS worth all that! O pár minút je koniec a my sa rozchádzame každý svojím smerom, za svojim ďalšími povinnosťami a radosťami. Mňa niečo ťahá späť do kostola. Práve končí omša a veriaci spievajú: slnko zasvieti, hlad sa vytratí, slza sa vyparí. Pridávam sa ku nim a na chvíľu uverím, že to je dáke znamenie, že všetko /nakoniec/ dobre dopadne.


Večer si doma vyzliekam prepotené červené tričko. Nebolo to v ňom až také zlé. At least I made one good decision.

utorok, 16. júna 2009

Predstav si /preklad Imagine/

Predstav si...

Predstav si, že niet neba.
Pôjde to, len to skús!
Predstav si, že niet pekla.
Len oblohy veľký kus.

Predstav si, že všetci ľudia
žijú pre tento deň.

Predstav si, že niet krajín a hraníc.
Ťažké to nie je, veru nie!
Predstav si, že niet pre čo umierať a zabíjať.
Že je len jedno vyznanie.

Predstav si, že všetci ľudia
žijú v mieri.

Predstav si, že niet peňazí.
Tak otvor fantázii vráta!
Žiadna pažravosť ani hlad.
Že všetci ľudia sú si bratia.

Predstav si, že všetci ľudia
žijú pre tento svet.

Nazývaš ma bláznom?
Budúcnosť patrí bláznivým!
Ak uveríš našim snom,
svet sa raz zmení na iný.

Predstav si všetkých tých ľudí...
Predstav si, že si jedným z nich...


S piesňou Imagine som strávila dlhé hodiny. Len som sedela a púšťala si ju zas a zas.
Nemala som žiadneho prostredníka – žiadne hotové predstavy a návody. Johna Lennona som poznala len ako člena skupiny Beatles (a od nich len pár najhranejších pesničiek). Nevedela som, kým bol (kým vlastne bol?). Patrím ku inej generácii.
Takže to bolo len na tej piesni a na počúvaní mojich uší a srdca. Nič medzitým – len hlas a ozvena, ktorú vyvolal. Takto nejako vznikol tento „preklad“. Pokus zachytiť prchavú chvíľku porozumenia dvoch duší...
Áno, Lennon bol rojko a idealista (alebo blázon, ako ho nazývam ja). Vysníval si svoj imaginárny svet a vykreslil nám ho v žánri, v ktorom bol najlepší – piesni. Svet, v ktorom by sa cítil bezpečne a slobodne, niečo „lepšie“. Nesníva o ňom každý človek: v noci či cez deň? Snívanie – teda schopnosť predstaviť si budúcnosť, z nás robí ľudí. A naša imaginácia nepozná žiadne hranice.
Vo Vašom hodnotení ma zaujala jedna vec – vidíte iný svet plný súčasných ľudí. Ale to je miesto pre iných ľudí, než sme my! Pýtam sa: musí najprv vzniknúť lepší svet, aby v ňom mohli žiť lepší ľudia? Skôr si myslím, že najprv treba lepších ľudí a tí, môžu zmeniť svet.
Treba si uvedomiť, že všetko, o čom sa v Imagine spieva, teda nebo, peklo, náboženstvo, peniaze, mier, vojna sú dielom človeka a nie naopak. To my z nich robíme to, čím sú.
Možno to je Lennonov odkaz – predstava iného sveta, ako poznáme, kde majú veci iný význam, než im bežne dávame, kde každý môže zložiť masku a byť sám sebou.

Nikto z nás neverí, že existujú draci a princezné, a predsa stále pozeráme rozprávky – potrebujeme počuť, že dobro zvíťazí a zlo bude porazené.
Takisto, vieme, že nič zo slov Johna Lennona sa neuskutoční (aspoň na tomto svete nie).
Neveríme, a predsa túto pieseň počúvame znovu a znovu – potrebujeme aspoň na chvíľku uveriť snu jedného človeka. Snu o lepšom svete a lepších ľuďoch.
So let´ s dream! Let´s imagine...

Poznáme svojich susedov /3. miesto v súťaží esejí v Mostoch/

POZNÁME SVOJICH SUSEDOV

„Poznám svojich susedov Čechov?“ pýtam sa sama seba na medzinárodnej autobusovej linke Bratislava – Brno. Pýtam sa oboch svojich ja – prvého, slovenského, ktoré sa rozhodlo študovať na českej vysokej škole a denne sa stretáva s drobnými nedorozumeniami, jazykovou bariérou a otázkami typu: prečo si prišla študovať do Čiech? aj toho druhého, čo má prechodný pobyt v ČR, prežije tu vačšinu roka a pri stretnutiach s kamarátmi na Slovensku musí neustále zodpovedať na otázky: a prečo si išla študovať do Čiech?
Cítim, že sa pohybujem od jedného ja k druhému ako cestujem z jedného štátu do druhého.
Zdá sa mi, že dobre nepoznám ani sama seba, ako si potom možem položiť otázku, či poznám dobre Čechov? A poznám vlastne dobre Slovákov, hoci som jednou z nich?
Vždy sa mi priečili súťaže typu: Aký je typický Slovák (a najma víťazné odpovede: pohostinný ako Slovák). Áno, hovorí sa, že Nemci sú chladní, Taliani emotívni a Škóti skúpi, … No nie je to ako s horoskopmi, ktoré charakterizujú človeka podľa mesiaca narodenia? Tu sa nám prieči fakt, žeby milióny ľudí mali mať podobné vlastnosti len preto, že sa narodili v rovnakom mesiaci. Prečo teda tak radi rozprávame vtipy o skúpych Škótoch? Prečo škatuľkujeme ľudí podľa krajiny, kde sa narodili? Áno, uznávam, prostredie a kultúra, v ktorej človek vyrastá má na neho značný vplyv, no každý z nás je originál a každý na svet, ktorý nás obklopuje, reaguje odlišným sposobom.
Za pár hodín vstúpime do Eur´pskej únie. Budeme si aj my klásť otázku: Aký je typický Európan? Na túto otázku by nám dosť dobre vedel odpovedat Američan, rovnako ako my dobre vieme, co su ti „Amici“ vlastne zač.
V psychológii existuje pojem projekce – tendencia vidieť v druhých negatívne vlastnosti, ktoré máme sami. Je to forma obrany vlastného ja, formulovaná aj v biblickom: vidíš smietku v oku blížneho, ale brvno vo vlastnom oku nezbadáš. Platí toto príslovie aj v meradle medzinárodnom? Nie je to kľúčom k otázkam typu charakteristický ***** (človek)?
Neodvažujem sa teda napísať, akí sú Česi. Sú určite dobrí, aj zlí, pekní aj škaredí, múdri aj hlúpi, otvorení i uzatvorení,chladní aj emocionálni, skúpi aj štedrí rovnako jako Slovaci, Škóti a Američania.
Moje filozofovanie, sledovanie okolitej krajiny a jazda autobusu ma pomaly uspáva. V sne sa mi vybavuje obrovský panelák s množstvom bytov. Len v tých bytoch nežijú 4 členné rodiny, ale niekoľko miliónové národy. Nastúpim do výťahu a stlačím gombík stredná Európa. Vystúpim, idem ku zvončekom a pozerám si, kto tam býva: Česko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Slovensko (zoradené v abecednom poradí). Dlho váham, až napokon predsa len dám prst na Slovensko. Ktosi mi otvorí a vpúšťa ma do chodby. Do nosa sa mi dostávajú molekuly roznych voní: české vepřo – knedlo – zelo, maďarský guľáš, poľský bigos, viedenský Wienerschnitzel, slovenské halušky. Neodolám a zaklopem na české dvere. Vstupujem do bytu s historickým nábytkom, s obrazmi Husa a stovežatej Prahy, s plagátmi Gotta , Vondráčkovej a českých hokejistov. Pohľad mi zastane na knižnici, prichádzam bližšie a čítam: Čapek, Seifert, Havel. Z rádia spieva Nohavica. Všetko mi pripadá doverne známe, akoby sa iba pred pár minútami varilo zeli a halusky na jednom sporáku.
Ako v tranze klopem na ďalšie a ďalšie dvere, až prejdem všetkých susedov. Pred očami sa mi hmýria obrazy Álp, Tatier, aj Matry, na jazyku sa miešajú chute národných jedál, v ušiach mi zanikajú neznáme slová neznámych jazykov. Matne si spomínam, ako sme sa v rámci európskej litaratúry učili o Petofim, Sienkiewiczovi, Kafkovi. Mrzí ma, že som v škole tak málo počúvala. Mrzí ma, ako málo o svojich susedoch viem.
Zo sna ma zobudí náhle zastavenie autobusu a slová vodiča: pripravte si doklady! Rukou šmátram v ruksaku a spomínam si na svoj sen. Usmievam sa sama pre seba a som presvedčená, že sny svojou obraznosťou a zmatenosťou lepšie vystihujú pdostatu sveta než skutočnosť.

Za pár hodín vstúpime do Európskej únie a naše poschodie sa stane súčasťou obrovského panelového domu, jednou z mnohých staníc výťahu. A naše vzájomné spolužitie bude veľmi záležať na tom, ako sa budeme navzájom poznať. Závisí len na nás, či sa budeme navzájom ohovárať a klebetiť si za chrbtom. Že tí sú príliš hluční a tí príliš skúpi,…
Možno by sme namiesto rečí mali týchto ľudí navštíviť, prezrieť si izby ich bytu, vypočuť ich spevákov, prečítať diela spisovateľov, ochutnať národné jedlá… Hoci by sme celkom nerozumeli ich jazyku a ich histórii, politke, náboženstvu, po chvíli by sme zistili, že sú to rovnakí ľudia ako my. Rovnako dobrí a rovnako zlí, škaredí aj pekní, múdri aj hlúpi. Že sa rovnako ako my pýtajú: Poznáme svojich susedov?

napísané v sladkých 19 rokoch

pondelok, 15. júna 2009

Úvaha o ekumenizme /príspevok do .týždňa/

Polovica mojej rodiny je katolícka, druhá polovica evanjelická. A ja stojím na moste medzi nimi, dívam sa na obe strany brehu, aj na rieku, čo tečie podo mnou.

Vždy sa ma rovnako dotýkalo, keď evanjelici kritizovali katolíkov, aj keď katolíci „ohovárali“ evanjelikov. A obhajovala som jedných pred druhými, úplne paradoxne: lebo medzi katolíkmi som sa cítilia viac ako evanjelička a naopak...
Chodím do obidvoch kostolov a v oboch sa cítim rovnako dobre. V katolíckych sa mi páči architektúra, umenie, tradícia svätcov, presný poriadok omše, vážim si, že katolícka cirkev pretrvala, napriek mnohým problémom, 2000 rokov. V evanjelických kostoloch je to zase ich jednoduchosť, flexibilnejšie obrady, inšpiratívnejšie kázne, vážim si odvahu protestantov vzoprieť sa voči väčšine, nájsť si vlastnú cestu a kráčať po nej.

Vidím prednosti aj nedostatky oboch cirkví, veľa múdrych, ale aj slabých predstaviteľov, veriacich ochotných bojovať (zbraňami či slovami) v mene svojej pravdy i tých, za ktorých hovoria činy, konané s radosťou a láskou.

Možno dôvodom, prečo odďaľujem voľbu, do ktorej cirkvi vlastne patrím, nie je moja nerozhodnosť, ale to, že nechcem prísť o tú rozmanitosť.
Moje ekumenické vyznanie viery netvorí výčet zjavených právd, na ktorých sme schopní sa zhodnúť, ale jediná veta: áno, som kresťanka a som na to hrdá!

Nakoniec nebudeme súdení podľa toho, do akej cirkvi sme patrili, ale akými ľuďmi sme boli, nakoľko sme dokázali byť tolerantní jeden k druhému, rešpektovať inakosť a pozrieť sa na svet aj očami toho druhého . A očami Krista...

A na záver slová Bernarda z Clairvaux, ktoré by sa mohli stať mottom pre ekumenizmus:
Prehlbujme to, čo nás spája,
prekonávajme to, čo nás rozdeľuje,
uchovávajme to, čo nás rozlišuje.

po smrti Daniela Tupého /príspevok do .týždňa/

Najvačšou zbraňou skinheadov nie sú zbrane v ich rukách, ani myšlienky v ich hlavách. Je to strach. Náš strach. To s čím rátajú a čo im zároveň dodáva odvahy. Strach politikov a policajtov. Strach možných obetí (ktorými sa skutočne može stať ktokoľvek z nás). Strach svedčiť. Strach postaviť sa na stranu slabšieho. Strach z neznámeho, zakorenený hlboko v našich srdciach, ktorý im zabezpečil tichý súhlas, kým bili ICH a nie NÁS.
Čo s tým? Zakryť pred ním oči, poprieť ho? Alebo si ho priznať a pozrieť sa mu priamo do očí?

K víťazstvu zla je potrebné len jedno – aby dobrí ľudia nič neurobili. E. Burke
Áno, je to aj naša ľahostajnosť k tomu, čo sa deje okolo nás i v nás, ktorá podporuje šírenie násilia a nenávisti. Takto sa stávame spoluzodpovednými za obraz světa, v ktorom žijeme. Vravíme si: veď sami predsa nič nezmožeme! Ale kto, keď nie my?

Je naivné myslieť si, že zlo bude niekedy porazené. Nebude. Vždy znova a znova vstane a objaví sa na mieste, kde by sme to najmenej čakali. A my sa musíme proti nemu znova a znova postaviť. Zlo bude mať nad dobrom vždy prevahu, ale práve to je dovod, aby sme proti nemu nikdy neprestávali bojovať.

myšlienky Dany Němcovej /jedna z chartistiek/

Jeví se mi, že to základní zadání je pro nás lidi po všechny věky stejný.
Ku skutočnému prežívaniu slobody v živote patrí tiež voľa nejakým sposobom sa obmedziť. Svojou vlastnou voľbou, nie z donútenia či vonkajšími udalosťami.
Deti si nemožeme k sebe navždy pripútať. Musíme ich pokiaľ možno sami do světa uviesť a pustiť.
Slobodomyseľnosť v minulosti dráždila často tých, ktorí k nej sami nenašli odvahu.
Nabýt moudrosti je lepší nežli nabýt stríbra.
Skutočné vedenie je spojené s pokorou. Veď aj tak nikdy nikto z nás nebude vedieť všetko. Otázky zostanú otvorené a tajomstvo zostane tajomstvom.
Bez viery a nádeje sa na lásku čakat nedá. Proste niekoho z nás čas od času prekvapí. Príde náhle. Akoby spadla z čistého neba a my potom spravidla žasneme a nechápeme, miesto toho, aby sme vzali už konečne na vedomie, že láska može byť napríklad darom. Z neba.
Aby sa člověk pustil neznámou, neprešlapanou, nepohodlnou cestou, alebo dokonca cestou, ktorá je zakázaná, na to musí byť trochu praštený :-)
V hľadaní pravdy, o ktorú v živote skutočne ide, možu byť jednoduchí ľudia oveľa úspešnejší.
Pýcha a pravda sa neznášajú. K pravde patrí pokora.
Za dva roky deti nebudú vedieť, či bola podlaha umytá a prádlo poskladané, ale zapamatajú si, či som mala dobrú náladu a či som na ne, keď mi potrebovali niečo povedať, mala čas.
Viera je náš vzduch.
Dobrá psychoterpia znamená nielen zvládnutie nejakej techniky či systému. Ide v nej tiež o múdrosť, skúsenosti a obrovský rešpekt k druhému človeku.
Najlepší psychoterapeut je ten, od ktorého odchádza klient s tým, že povie: ten člověk pre mňa vlastne nič neurobil, na všetko som musel prísť sám. Potom to funguje.
Priateľstvo znamená, že nie sme na ceste sami. Máme sa o koho oprieť. Máme sa na koho obrátiť. Priatelstvo je prúd, ktorým sa necháš strhnúť, priateľstvo je stretávanie.
Prežiť však ešte nemusí znamenať vyhrať.
Každý, kto sa len trochu pozerá okolo seba, vie, čo je v jeho okolí treba urobiť.
Nie sme všetci rovnakí, nebudeme takí a a nie to nie je žiaduce. Je treba zvyknúť si na roznosť, mať úctu k odlišnostiam a nechať im priestor.
Do svojich rúk možeme zobrať len to, čo v nich unesieme.
Je veľmi doležité odvážiť sa v každej situácii odkrývať jej zmysel.
Viera je pre niekoho slnkom, bez ktorého jeho život nie je možný. Naše videnie je však našťastie zakryté akýmsi závojom. Plné svtelo by sme ľudskými očami nezniesli. Plného svetla sa nám dostane až na druhom brehu.

Depresia /príspevok do .týždňa/

Každý z nás pozná, čo to je smútok, vina, bolesť, strach. Patria k životu rovnako ako radosť, láska, šťastie. Pre niektorých z nás sa však možu stať pascou, zrkadlovým labyrintom, z ktorého ťažko hľadajú cestu von. Sami, no často s pomocou iných – psychiatrov, psychológov, kňazov, priateľov /ktorí to s nimi napriek všetkému nevzdajú/.
Niektorým sa to nepodarí a volia smrť.
Asi najlepšia charakteristika depresie je z pera slovenského scénografa Aleša Votavu /1962-2001/. Myslím, že jeho slová možu byť inšpiratívne pre nás všetkých. Depresia je totiž mementom, že všetko nemusí byť vždy v poriadku a ľudská duša je krehká.
„ Depresia. Ako sa prejavuje? Záchvat sebanedôvery, nadsadené uvedomenie si vlastných nedostatkov, hysterické pocity straty pevnej pôdy pod nohami, strata perspektívy – chuti pokračovať k nejakému konkrétnemu cieľu. Pocit slabosti voči svetu, strach zo staroby, strach zo samoty „nikto ma nemá rád“ (presnejšie: nemajú ma radi tí, čo by som chcel), správanie zúrivého dieťaťa. Sebadehonestácia. Čo sa dá na sebe vážiť si? Vlastnú silu, schopnosť vynájsť sa, pomôcť si, koncentráciu, nadhľad nad sebou. Čo ju spôsobuje? Keď hľadám oporu mimo seba. Únava a prepracovanosť. Záchvat sebaľútosti. Pripustenie úvah o bezvýchodiskovosti. Strata nadhľadu nad sebou. Narušený vzťah k času. Uvedomenie si jeho nezadržateľného plynutia. Premenlivosť nálady. Fyzická slabosť. Podľahnutie diktátu vlastného telesna. Čo robiť proti. Plávať. Chodiť medzi ľudí aj do nich. Odburávať vlastné škrupule vo všetkých oblastiach. Hľadať čo najúčinnejší spôsob oddychu – more, hory, priatelia. Starať sa o seba! Dopriať si príjemného. Vidieť proporčne pomer medzi svojimi prednosťami a nedostatkami. Pracovať s mierou a tak, aby som si svoju prácu a jej výsledky vážil...“

Byť básnikom /pre M. Rúfusa/

Ťahať vodu zo studne, aby sa iní mohli napiť.
Kresať pravdu z mramoru slov.
Maľovať obraz duše neskutočnými farbami.
Spievať s mlčiacim jeho pieseň.
Zobrať na ramená kríž trpiaceho.
A často nebyť na tej /objektívne/ správnej strane.
Radšej byť na strane srdca.
Nechať ho tĺcť tak, ako chce a musí.

Nič nie je stratené

NIČ NIE JE STRATENÉ
kým ešte žijeme,
kým ešte /zhlboka/ dýchame,
kým ešte kráčame,
kým ešte stojíme,
kým ešte vstávame,
kým ešte padáme,
kým ešte dávame,
kým ešte berieme,
kým ešte myslíme,
kým ešte nevieme,
kým ešte ľúbime,
kým ešte trpíme,
kým ešte spievame,
kým ešte mlčíme,
kým ešte čítame,
kým ešte píšeme
NIČ NIE JE STRATENÉ.

pondelok, 1. júna 2009

Sklameš sa...

Sklameš sa, keď klameš seba samého
veď priepasť, čo delí zlé od dobrého
je vždy bližšie, než by si chcel:
sám stojíš nad ňou a často si aj v nej.

Je niečo nové v tomto prípade?
Pýcha pred pádom, pokora po páde.
A vždy sa nájde niekto, kto kameňom hodí.
Tak už to raz medzi ľuďmi chodí.

báseň môjho života /metóda logoterapie/

som kto som
chcem sa dozvedieť kto som
počujem tlkot svojho srdca
vidím svoj odraz v tvojich očiach
túžim po hľadaní a nachádzaní
som o krok bližšie k sebe /a tým aj k tebe?/


tvárim sa, že som spokojná
prežívam všetko, čo prichádza
dotýkam sa zmyslu /ale nevlastním ho/


robím si starosti že raz si nebudem mať z čoho robiť starosti
plačem nad vecami smutnými i krásnymi
som na ceste a som tou cestou


dobre rozumiem, že všetkému sa nedá dobre rozumieť
tvrdím, že často neviem či to, čo tvrdím, je pravda
snívam o tom, že aspoň moje sny sú rozumné a pravdivé
snažím sa, aby som sa nikdy neprestala snažiť
dúfam, že nezabudnem dúfať


som to, čo bolo v tejto básni napísané medzi riadkami

Hudobné podzemie

V hudobnom podzemí
sa nedržia pri zemi
majú svoje dôvody
hlavy plné slobody

Oni nebudú s dobou plávať
ani si vzdušné zámky stavať
spája ich viac než len hudba
priateľstvo a v srdci túžba.

V hudobnom podzemí
sa nedržia pri zemi
majú svoje dôvody
hlavy plné slobody

Hoci im to sem-tam neladí
aj špinavý hlas ucho pohladí.

nie je to ďalšia latka do plota
v ich textoch je tlkot života.

V hudobnom podzemí
sa nedržia pri zemi
majú svoje dôvody
hlavy plné slobody

S nimi som na to prišla:
slová sú viac než čísla.
a pravda - hoci občas bolí
tá jediná nás vyslobodí.

V hudobnom podzemí
sa nedržia pri zemi
majú svoje dôvody
hlavy plné slobody

sobota, 30. mája 2009

Dominik Slzička Tatarka

“Len dúfam, že azda zo tristo stránok z toho, čo som napísal, bude ešte chvíľu pôsobiť na hŕstku čitateľov. Stimulus verbi, nostalgia po veciach neskutočných, to je ľudská senzibilita, večne nenasýtená, večne smädná, ktorú ďaleko pred seba vysúvame do budúcnosti, do prázdna či tmy, ako hmyz svoje tykadlá. Koncami tykadiel ďaleko pred sebou túžime čosi ohmatať, čo by bolo satisfakciou... Chápete, že tá nostalgia po veciach neskutočných je veľmi naliehavá, ba v určitom zmysle konkrétna, požadovačná. Citove, svojou senzibilitou sa domáham, nech mi moji súčasníci splnia môj sen, nech sú to oni, veľkí, praví, prirodzení, odvážni, vrcholní. Ohniskom, v ktorom sa zbiehajú všetky lúče, je Obec... Všetci prikladáme na spoločnú vatru. Aby to svietilo a hrialo i ďalej. Nech je to podnetom.”
Tieto slová povedal Dominik Tatarka v rozhovore v Slovenských pohľadoch v marci 1968.
Dominik Tatarka bol kamarát mojej pratety (stretli sa v Martine počas Slovenského štátu a ostali v kontakte až do jeho smrti), ja som ho už nezažila, no jeho duch je stále živý: keď si v dome starej mamy čítam v kresle, v ktorom rád sedával, myslievam na neho. Boli to práve jeho Prútené kreslá, ktoré ma v sedemnástich rokoch zasväcovali do tajov lásky - muža k žene, cestovateľa k mestu a krajine, pútnika k vlasti, spisovateľa k slovu. Bol to jeho Démon súhlasu, ktorý sa pre mňa stal vstupnou bránou do krajiny Absurdna, kde spolu večný boj vedú Sloboda s Totalitou. Nechápala som vtedy ešte celkom tým tajomným slovám, no priťahovali ma zvláštnou silou. Tieto knihy sa vlastne stali mojím iniciačným obradom a ukázali mi cestu.
Včera som mu napísala túto báseň
Dominikovi Tatarkovi
Vatra, do ktorej ste
svojimi slovami prikladali
(a ktorá vás zároveň spaľovala)
stále horí
priťahuje pútnikov
hladných a smädných
po veciach neskutočných
po kráse, po pravde, po dobre
načahujú tykadlá do tmy
ako slepci biele palice k zemi
ako veriaci svoje modlitby k Bohu
A pri tom ohni, v tej obci
možno aj my
uveríme snu o našej veľkosti,
pravosti, prirodzenosti, odvahe.
Sami sebou priložíme
Zasvietime a zahoríme pre druhých...

piatok, 15. mája 2009

Váha

Položiť na váhu
svoju odvahu
svoju povahu
strop aj podlahu
po daždi dúhu.


Odvážiť sa vážiť
vedieť, čo zaváži,
cit v srdci ustrážiť,
neprestať sa snažiť
mať silu to prežiť.

je to...

Je to láska,
či len srdca chvenie,
čo za tebou ma ženie?
Len ty máš, čo mi najviac chýba
Mať rád - to nemôže byť chyba...

Je to úzkosť
a či len duša stlačená
keď podlomia sa kolená?
Potkýnam sa sama o seba,
dovoľ mi sa oprieť o teba...

Je to smútok
a či len slaná voda,
čo z očí na vankúš mi padá?
Keď viem, čo chcem, no nemôžem
a osud, ten nám sotva pomôže...

Je to báseň
a či len verše, rýmy?
A mohli sme byť iní?
Čo sa to v slovách stratilo,
že už nešlo začať nanovo?

Virtuálny power

Sú virtuálne dráhy
Na nich virtuálne vzťahy
Naozaj sa máme radi?


Tak sa v počítači
Dostávaš von z ulity
Tak si v počítači
Vytváraš obraz reality


Sú virtuálne objatia
A skutočné dojatia
Čo zo srdca sa nestratia

Ja stláčam POWER
Na perách úsmev
A v hlave otázka:
Čo tam od teba nájdem?
Čo tam o sebe nájdem?

Prezidentské voľby 2009

Pred:
Prečo volím Radičovú za prezidenta?
Prečo volím prezidenta?
Prečo volím?
Prečo?
Kto mi povie niečo
Vecné&Podstatné?
Kto mi povie prečo
Pýtam sa vlastne?



Po:
Tak sme si prezidenta odvolili
Ľahostajnosti sa podvolili
Opäť im pyšnými byť dovolili
Porazených sme si pochválili
Rieky slov sa z brehov vyvalili...

JAnieSOM (báseň pre odvážne ženy)

Ja nie som anjel,
Viem raniť a byť zlá
Kam sa môj Boh podel
Čo pravdu od lži rozozná?


Ja nie som zlá,
Len sa zavše mýlim
Život je dlhá hra
Chcieť vyhrať je príliš


Nie, ja sa nemýlim,
Len pomaly sa učím
Z cesty sa vychýlim
Keď hmla je na úbočí


Ja nie som dobrý žiak
Ale kráčam k svojmu cieľu
Neodvraciam zrak
Keď pravdu zbadám celú.



Ja nie som, ja taká nie som
Ucho, čo podplatíš piesňou
Dieťa blúdiace lesom
Srdce mi nechytíš lasom.
Ja som aj v tme jasom,
Svojím tichým hlasom
Kričím: pozri tu som!
Idem svojou trasou
Za dobrom a krásou...

LINE OR NO LINE ONLINE /zenová meditácia nad obalom U2/

Čiara, čo delí
Dve rôzne skupenstvá
Rôzne farby
Rôzne svety
More a nebo
Nebo a zem
Zem a more
Slovo a ticho
Dobro a zlo
Lásku a samotu
Život a smrť



PERFECT LINE ON THE HORIZON


No čo ak je to len zrakový klam?
Výtvor nášho mozgu?
Produkt /r/evolúcie?
Koniec je začiatok
Začiatok je koniec
Ja som ty
My sme vy
ONE WORLD
By ONE GOD



NO LINE ON THE HORIZON


AND YOU TOO:
IS THERE ANY LINE ON THE HORIZON OF YOUR SOUL?

moja generacia /preklad/

Ľudia sa nás snažia zhodiť (hovorím o mojej generácii)
Lebo v tom nevieme chodiť (hovorím o mojej generácii)
Nerobia nič, čo je nápadné (hovorím o mojej generácii)
Snáď umriem skôr, než zostarnem (hovorím o mojej generácii)
Moja generácia, moja generácia
Moja generácia nie je negácia
Prečo nám z cesty neuhnete? (hovorím o mojej generácii)
Prečo nás vôbec nechápete? (hovorím o mojej generácii)
Nechcem vyvolať senzáciu (hovorím o mojej generácii)
Len hovorím za svoju generáciu (hovorím o mojej generácii)
Moja generácia, moja generácia
moja generácia to je deviácia
Prečo nám z cesty neuhnete? (hovorím o mojej generácii)
Prečo nás vôbec nechápete? (hovorím o mojej generácii)
Nechcem vyvolať senzáciu (hovorím o mojej generácii)
Len hovorím za svoju generáciu (hovorím o mojej generácii)
Moja generácia, moja generácia
moja generácia nie je rezignácia
Ľudia sa nás snažia zhodiť (hovorím o mojej generácii)
Lebo v tom nevieme chodiť (hovorím o mojej generácii)
Nerobia nič, čo je nápadné (hovorím o mojej generácii)
Snáď umriem skôr, než zostarnem (hovorím o mojej generácii)
Moja generácia, moja generácia
moja generácia to je revolúcia!
and in original: