pondelok 19. decembra 2011

poďakovanie





plnosť jedného života
prázdno, ktoré nevyplnia spomienky
slová kryté činmi
ticho, ktoré nezakryje mimoriadny program tv

cestou na logopédiu:
mami a prrečo sa ja musím
naučiť hovorrriť rrr,
keď ho ani pán prrrezident
nevie povedať?

pane prrrezidente,
naučili ste ma
jednu z prvých lekcií
tých najdôležitejších
o sile slabostí
o absurdite dospelosti
o rebélii
(v preplnenom trolejbuse sa to len začína)

pane prrrezidente,
stále toľkému nerozumiem:
prečo v zápase lásky s nenávisťou
rozhoduje slepý rozhodca?
prečo pravda v oslabení
uhrá nanajvýš remízu?
a stupne víťazov patria nepravým?

pane prrrezidente,
boli ste vzorným budhistickým žiakom
naučili vás odpovedať
úsmevom
iskrou v očiach
súcitom

a tak nám dnes ostáva:
plnosť Vášho života
prázdno, ktoré nevyplnia spomienky
Vaše slová kryté Vašimi činmi
a naše ticho...


p.s.: ďakujem za všetko!

Z filmového festivalu Inakosť

Psychologický slovník definuje predsudok ako emočne nabitý, kriticky nezhodnotený úsudoka z neho plynúci postoj a správanie. Stačí sa obzrieť okolo seba a rýchlo zistíme, že hoci žijeme už 22 rokov v demokracii, naša akceptácia inakosti je zatiaľ v plienkach. Výstižne to opisuje herec Richard Stanke: “Situácia na Slovensku je plná tichej a nenápadnej diskriminácie. Ľudia majú plno predsudkov, aj keď ich otvorene nedeklarujú... Ideálny bude stav, keď nikto nebude riešiť orientáciu (sexuálnu - pozn. autorky: Môžeme doplniť aj národnosť, telesné či duševné zdravie atď.). Ale nie preto, že je to netaktné alebo nezdvorilé, ale preto, že nikto nebude považovať za potrebné to vedieť.”

Filmová rôznorodosť

Ako je to s predsudkami voči neheterosexuálne orientovaným ľuďom (označujúcich sa aj medzinárodnou skratkou LGBT), sme sa mohli presvedčiť na 5. ročníku Filmového festivalu
Inakosť, ktorý sa uskutočnil v dňoch 28. 9. - 4. 10. 2011 na Filmovej fakulte Vysokej školy muzických umení, v kinosálach Auparku a v Medzinárodnom divadle Meteorit. Výber bol
skutočné široký. Organizátori rozdelili filmové projekcie do piatich sekcií: Nové storočie
(filmy, dokumenty a krátkometrážna tvorba natočené po roku 2000), Fragmenty Izraela
(sekcia ponúkla reprezentatívnu vzorku filmov o postavení LGBT v izraelskej spoločnosti,
od ich zložitého vzťahu s ortodoxným judaizmom po príbehy zasadené do výziev súčasnosti),
Zlatý fond (sekcia predstavujúca míľniky v LGBT kinematografii) a profil britskej
spisovateľky a scenáristky Sarah Waters. Domáca tvorba bola zastúpená v sekcii Teplé
Slovensko. Príjemný oddych pre oči poskytli diskusie (napr. o AIDS, o vzťahu homosexuality
a kresťanstva či o obraze LGBT komunity v médiách) a čítanie z tvorby najznámejšieho
českého gej básnika a prozaika Adama Georgijeva.
Mne sa podarilo zhliadnuť dohromady sedem filmov. Medzi najsilnejšie divácke (i ľudské)
zážitky patril realisticko-romantický nemecký film Rómeovia vykresľujúci love story hodnú
Shakespeara na pozadí neľahkého procesu zmeny pohlavia. Zo sobotňajšieho programu som
si vybrala dva izraelské filmy: Oči dokorán otvorené a Jossi a Jagger. Prvý je situovaný v
židovskej časti Jeruzalema a prináša príbeh vzťahu medzi mäsiarom, oddaným svojej práci,
rodine a viere, a jeho brigádnikom - mladým mužom, ktorý hľadá svoje miesto vo svete.
Spočiatku otcovsko-synovské sympatie prerastajú v osudovú príťažlivosť, ktorá otriasa
prísnymi pravidlami židovskej komunity. Dejiskom druhého filmu sú izraelsko-libanonské
hranice strážené rotou izraelských vojakov. Zimná krajina, chlapská tvrdosť i chlapčenská
roztopašnosť a utajená láska veliteľa a jeho podriadeného - tak sa dá v krátkosti zhrnúť obsah
filmu.
Výnimočným zážitkom bol aj britský film Nočná hliadka natočený podľa rovnomenného
románu Sarah Watersovej. Atmosférou (ktorú vytvárala najmä kamera a hudba) mi veľmi
pripomínal oscarovú snímku Hodiny. Hlavnými postavami sú štyri Londýnčanky žijúce v 40.
rokoch 20. storočia, ktorých životné osudy sa rôzne preplietajú, približujú i vzďaľujú, a ktoré
si navzájom pomáhajú i nastavujú zrkadlo.

Očarenie z inakosti

Po celý čas festivalu som premýšľala, čím ma vlastne LGBT umenie tak fascinuje. Je
to jeho "exotickosť"? Alebo dostali neheterosexuálni umelci do vienka viac talentov,
estetického citu, odvahy pozerať sa na svet z iných uhlov? Čelí homosexuálna láska väčším
tlakom prostredia, je ťažšie ju získať a udržať (a o to viac je potom cenená) - teda je pre
nás napínavejšie ju sledovať? Pre mňa osobne má v sebe LGBT umenie jednoducho viac
jemnosti, citlivosti a krehkosti, ktoré mi v dnešnom cynicko-pragmatickom svete chýbajú.
Na záver dám slovo britskej spisovateľke Jeanette Winterson, ktorá nie je neznáma ani v
našich zemepisných šírkach: "Čo riskuješ, odhaľuje, na čom ti záleží. Ako je možné, že
v jednu chvíľu je život usporiadaný... a potom bez varovania objavíš, že pevná pôda je
prepadliskom, a zrazu sa nachádzaš na neznámom mieste, ktorého zemepis je neobjavený,
a ktorého zvyky sú zvláštne? Tí, ktorí sa vyberú na more, vedia, že v cudzine to bude iné
než doma. Objavitelia sú pripravení. Ale pre nás, čo cestujeme pozdĺž tepien a prichádzame
do neznámych vnútorných miest, niet prípravy." Zbavovanie sa predsudkov znamená často
takúto riskantnú cestu, na ktorej však môžeme získať oveľa viac než stratiť.

(vyšlo v časopise Arkádia, KZNE, SR)