sobota 18. decembra 2010

péef 2011


Nazareth, Izrael, 2010
... tak míjejí dny a já se někdy sama sebe ptám,
zda jako se dítě nechá hypnotizovat stříbrnou koulí,
nechá se člověk hypnotizovat životem.
A zda tohle je onen život.
Je to hrozně rychlé, slibné, vzrušující.
Ale možná povrchní.
Ráda bych vzala tu kouli do ruky a tiše si ji ohmatala,
jak je kulatá, hladká a těžká
- a pak ji držela v rukou den za dnem.
Virginia Woolf, Deníky


Nech sú všetky dni nasledujúceho roku
naplnené úctou a fascináciou k tomu,
čo držíme v našich rukách!

péef 2*0*1*1

piatok 26. novembra 2010

Indiánská modlitba (M. Hlavsa)

Praotče, jsi stvořitel všech věcí
a řídíš jejich běh.
rozhodl jsi, že lidské bytosti
půjdou novou cestou.
já se rozhodl zemřít.
dnes je dobré zemřít.
ale než se tak stane.
dovol mi něco říct.
HEJ! HEJ!
děkuji ti že jsi mne stvořil
jako lidskou bytost.
děkuji ti za všechna svoje vítězství.
děkuji ti za všechny své prohry.
děkuji ti za vidění i slepotu.
v níž jsem viděl dál.
snědl jsem mnoho masa
a miloval jsem mnoho žen.
děkuji ti za slzy radosti i za slzy smutku.
děkuji ti za vše, co jsi mi dal.
Praotče, jsi stvořitel všech věcí
a řídíš jejich běh.
rozhodl jsi, že lidské bytosti půjdou novou cestou.
já se rozhodl zemřít.
dnes je dobré zemřít.
pečuj o mého syna, aby se nezbláznil.

utorok 26. októbra 2010

Večer, keď bolo plno (pre jednu momentálne Dublinčanku, ktorej vášeň k hudbe je nákazlivá)

Nápis na bráne divadla Aréna oznamoval: SOLD OUT. A naozaj - hľadisko bolo plné ľudí rôznych národností i generácií, ktorí sa prišli pozrieť na oscarovú dvojicu (falling slowly, rising fast), americký sen (s európskym koncom), mladú, nádejnú Češku a nespúta(teľ)ného Íra.

Najprv nás však na správnu vlnovú dĺžku naladili Shina s Danom z Longitalu svojou zmesou pesničiek a posolstiev z posledných dvoch albumov. Gloria nás priviedla na oslavu života, kde medzi hosťami (a zároveň oslávencami) boli vlaky&veterné mlyny, more&krv, anjeli&sťahovavé vtáky, okná&zrkadlá, slnko&spievajúce ryby,...

Na novom cd ich hlasy a hudobné nástroje opakujú: A to je všetko? A my ako poslucháči prikyvujeme. Teraz je naozaj všetko, prítomnosť: tak ďaleko tak blízko, tak hlboko tak plytko, v tomto kroku celá, v tejto chvíli bdelá, len letí okolo, len tak, ako dar, je bránou a cestou von, svetom i domovom (a ak sa snáď bojíme, tak len sami seba)...

Po krátkej pauze si však už Glen berie do rúk svoju deravú gitaru, Markéta si sadá za klavír, obkolesujú ich chlapci (ako ich Markéta nazýva) a my sa ponárame do prúdu jemnosti i sily, lásky i odcudzenia, hnevu i odpustenia.

Posledný kúsok, z ich najnovšieho albumu Strict Joy, Back Broke Glen uvádza ako pieseň o prázdnom mieste v nás, ktoré môžu "zaplátať" len naši najbližší, psi či Boh (či ktokoľvek, kto má pre nás cenu). A azda sú aj iné, menšie, otvory, ktoré dokáže naplniť len čistá, úprimná hudba (a nemyslím tým len uši :-) Cause it is here. Cause it is near.

Počas počúvania, stavania sa na špicky, aby som lepšie videla (ale i zatvorení očí, aby som lepšie precítila), tlieskania i tichého spievania som si niečo uvedomila.

Keď som The Swell season objavila, intuitívne som ich zaradila medzi tých hudobníkov, v ktorých textoch som sa hľadala (a často aj nachádzala), pomáhali mi porozumieť spletitým vzťahom a dávali návody, ako sa dostať cez chaos, ktorý ich občas sprevádza. Teraz (Teraz?) sa mi však zazdalo, že možno jediný návod, ktorý bol do nich vložený, je, aby sme žili naplno. Sami za seba. Blízko srdca. Aby sme objavovali formy, ako vyjadriť všetko, čo sa v ňom odohráva - to pekné i to temné.

Po dva a pol hodinovom koncerte sa s nami the Swell season rozlúčili (či skôr, keď sme sa my dokázali rozlúčiť s nimi) uspávankou You are alway on my mind, my sme sa pobrali do svojich domovov, svojich postelí a myslím, že mnohí z nás zaspávali s hrejivým pocitom naplnenia - aj niektorých výmoľov na našej ceste.

That evening will be on my mind for a long long time. May be always...

A to je všetko.

štvrtok 23. septembra 2010

môj malý Ikarus

slnko ťa volalo, veselo kývalo
keď pritesno na zemi bývalo
vietor ti prial, do krídel vial
a zákonom si sa smial

môj malý braček, dívam sa na teba,
jak stúpaš do neba...

chodil si po vode, plával po súši
nečakal, kým smrť do okien zabúši
a strach? ten dostihol ťa neskoro
práve keď si zvolal: hotovóóó

môj malý synček, začínam sa báť
nesmieš sa takto hrať!

bol si padlý anjel a či posol bohov?
kto vie? ja viem, že si nami pohol
blázon, čo šiel za svojím snom
našiel ho a roztopil sa v ňom

môj malý priateľ, už ťa viac nevidím
a vlastne ti závidím.

streda 22. septembra 2010

Lesson by Dylan

Once I was in love with a guy
who was in love with Dylan
with no courage to say goodbye
he acted just like a man

His songs were background
to my slow heart-fall
reaching safety of the ground
I flew like a tennis ball

That love war is now over
poems written and burnt
but Dylan has the power
to remind what I learned

štvrtok 16. septembra 2010

Ray Bradbury: Jsem, co dělám, proto tady jsem

...
Nejsi máma, nejsi táta, ani dědeček.
Nebuď jiným. Buď tím já, jež jsem ti vetkal do krve
Tvé tělo zaplavil jsem tebou. Jen to hledej
Až najdeš, buď tím, kým nemuže být nikdo jiný
Dávám ti nejskrytější dar Osudu, nechtěj osudy jiných
Jinak ani v hrobě nenajdeš svuj klid
Ve vzdálené zemi své ztráty neutajíš
Obeplouvám každou buňku v tobě
Vždyť každá tvá molekula je puvodní a pravá
Tam hledej osud stálý, jedinečný, ryzí
Tisíce budoucností jsou v tvé krvi v každém okamžiku
Každá její kapka je klonem tvého já
V nejmenším škrábnutí čti odkaz na muj plán
Dřív, než ses narodil, jsem jej psal a pak ti ho
vložil do srdce
Každá tvoje součást hýčká, nese, ukrývá
To já, kterým budeš, když tvoje víra přetrvá
Co děláš, jsi ty. Proto jsem ti dal zrození
Buď tím. Tak buď tím jediným
kdo je vskutku tebou na Zemi.

streda 18. augusta 2010

pestrofarebné úlomky z denníkov Virginie Woolfovej

  • Pokud jde o krásu, pro jedny oči je jí až přiliš!
  • Šváby lezou na mozek těm, kdo se vzdají.
  • Vždycky je dobré povolit tlak nějakým ulétnutím. Prudce převrátit ten polštář na druhou stranu, Prosekat se ven.
  • Nacházím se v takovém rozpoložení, jako když v noci otevřu okno a dívám se na hvězdy. Bohužel je však čtvrt na jednu, obloha šedá a nezajímavá, létají letadla...
  • Všichni spisovatelé jsou nešťastní, a proto vyznívá obraz světa v knihách tak pochmurně. Ti, kdo nevládnou slovem, jsou štastní: ženy ve venkovských zahrádkách. Není to pravdivý obraz světa, tak ho vidí jen spisovatelé.
  • ... ano, pokud má člověk pojednávat o lidech ve velkém měřítku a říkat, co si myslí, jak by se mohl melancholii vyhnout?... Ovšem nepřipouštím, že bych se vzdala veškeré naděje: pouze je to představení hluboce podivné.
  • ... připadá mi stále jasnější, že jediní poctiví lidé jsou umělci...
  • ... nicméně je to znamení, že mám pravdu, když se nebojím...
  • ... je to divná věc, ten lidský mozek. Tak vrtošivý, nespolehlivý, věčne se leká pouhých stínu.
  • někdy mi přijde líto chudých, kteří nečtou Shakespeara.
  • budu si psát, co se mi líbí a oni ať si zase říkají, co se líbí jim.
  • buď jsem skvělá spisovatelka, nebo úplný blbeček.
  • podléhám jakémusi obecnému pocitu poezie bytí. Často má spojitost s mořem.
  • venkov je jako klauzura. duše vyplouvá na povrch.
  • kdybychom nežili dobrodružně, nepokoušeli osud a nechvěli se nad propasti, nepochybně bychom netrpěli depresí. Ale to už bychom byli opotřebovaní, poddali se osudu a zestárli.
  • potřebuju se naučit většímu klidu a najít sílu... mám potřebnou sílu k tomu, aby ten klid nezačal nudit?
  • o duši člověk nemuže psát přímo. Když se na ni podívá, duše zmizí, ale jen se podívejte na strop, na obyčejnější zvířata v zoo, a duše vklouzne zpátky.
  • zproštuju se viny (za nic nedělání) a říkám si, že třeba přijdu na nějaké zajímavé myšlenky.
  • je zvláštní, jak vzácně člověk potká lidi, kteří jako by nám mluvili z duše. A podobně se stavějí k životu ( o postavách v knihe).
  • proč chtěl věčně někoho kritizovat? proč si nevymyslel systém, do kterého by mohl zařadit i ty zlé? to by byl objev - systém, který nikoho nevylučuje.
  • to chce velký um. ale já ráda využívám schopností, které mám.
  • žádný kritik nikdy dostatečně nedocenil touhu mysli po změně. že je člověk mnohostranný...
  • najednou mi dochází, že tenhle stav, ten stav sklíčenosti, je pro většinu normální.
  • celé tajemství nejspíš tkví v tom, když se vám podaří, aby vás práce bavila.
  • se slovy si člověk nemuže zahrávat - to se nedá - tedy pokud mají vydržet "navždy".

pondelok 9. augusta 2010

augustová valentínka pre smutného človeka (aj v nás)

Sekundy slov, minúty ticha
Stále to bolí, pod srdcom pichá
Bola to do chrbta vzrazená dýka
A smútok si zrazu s tebou tyká

Hlavou ti preletel kŕdeľ vrán
Stojíš tu otvorený dokorán
A ja sa na teba pozerám
Snáď vieš, že nie si sám

modlitba

Bože, ty vieš, čo je Pravda a Láska.
Ty si Pravda a Láska.
My ich len hľadáme a učíme sa im.
Prosím, daj nám na to silu a odvahu.
A daj, nech sme pravdivejší v láske
a láskavejší v pravde.

Amen.

sobota 24. júla 2010

Ján Krstiteľ B.

Ake to je vsetko v zivote, medzi nami, v nas prepojene a zamotane...

Mozno sa mi zasmejete, ale JKB je pre mna jednym z anjelov. Prichadzaju do nasho zivota necakane, pomozu, ukazu, vysvetlia a potom odletia za niekym inym.
Vlani na jar, po dlhej Zime, sa takto zjavil. Neslo vlastne o moju esej (momentky jedneho dna), ani o jeho vrelu reakciu na nu. Pre mna (hoci som to vtedy nemohla vediet) to bol velky skok k viere v seba samu, znamenie, ze to, co mam v hlave je mozno zvlastne a budem sa kvoli tomu casto stretavat s odmietnutim a nepochopenim, ale ze tu vzdy budu ludia, ktori mi nejakym zazrakom budu rozumiet. Na jeho radu som si zacala pisat tento blog, ktory moje pisacky posunul dalej...
Potom na jesen prisla od neho pracovna ponuka, rovnako necakane, rovnako vo chvili, ked som potrebovala. Dlho som nemohla uverit. Jeho idealizmu a cistote. A dodnes ma mrzi, ak som na to nereagovala dostatocne citlivo a vyslovila svoje pragmaticke, trochu skepticke otazky.
Na pracovnej kave som pozorovala trochu smutneho, trochu vyhoreteho, trochu nahnevaneho muza. Ospravedlnoval sa, ze z prace nic nebude. V tom momente mi vsak uz viac neslo o ten job. Chcela som mu pomoct. Povedat, ze Bohu nie je nic nemozne. Nieco o neseni kriza. Nepovedala som vsak nic, zdalo sa mi to nad tym pressom s mliekom akesi prazdne. A navyse, ved aj autor tych velkych slov bol na konci len trochu smutny, trochu vyhorety, trochu nahnevany muz...
Az neskor sa dojmy vo mne nazbierali na basen Cestou na Golgotu:
Uz si na ceste, moj Simon Cyrenejsky, blizis sa, moja Golgota, kde a kto je ten vinnik, ktoremu je treba odpustit? ... Ja som ten vinnik, ktoremu je treba odpustit, ze neostal obycajnym tesarom...

Jeho rozhodnutie odist z rehole a knazstva ma velmi neprekvapilo. Celkom rozumiem tomu, ze niekedy sa vsetko tak zamota a prepoji, ze jediny sposob, ako z toho von, je nieco odstrihnut. Ze vacsina z nas nema Kristovu silu nechat sa pribit na kriz. Ze aj anjeli su z jednej polovice iba ludia...

Marianovi Balazsovi zelam, nech ho jeho nova cesta privedie do oazy pre unavenych anjelov, medzi slusnych, priatelskych, tolerantnych ludi, ktori mu budu pozorne nacuvat a mozno spolu, skor krok za krokom ako zazrakom, pomozu nasej skkrajinke a jej ludom - napriklad, aby viac verili sebe samym.

p.s.: ozaj, ako by dopadol biblicky Jan Krstitel, keby neradil krutemu Herodesovi, ale niekomu pokornejsiemu a mudrejsiemu? Keby nebolo zakernej zeny a prilis krasnej Salome so zvlastnym prianimi? Zili by vsetci stastne az do smrti? Prisiel by o svoje meno?

utorok 20. júla 2010

utorok 29. júna 2010

Túžba, útecha a vášeň

Veľa ľudí mojej generácie vlastne už premýšľa len v hraniciach túžby a útechy. Chceme to či ono, pretože veríme, že sa nám uľaví. Nehľadáme pravdu, ale len riešenie svojich rozporov. Môže byť chvíľkové ako konzum a sex, alebo dlhodobejšie a potom sa to nazýva napr. duchovná cesta.
Tabuizovaný spoločný menovateľ tu však existuje. Túžime, aby nám bolo lepšie, na miesto toho, aby sme hľadali príčiny, prečo je nám zle. V skutočnosti blúdime od abstrakcii ku abstrakcii. Túžime, ale stratili sme vášeň: vnútornú iskru, oddanosť, pokoru...
Zatiaľ čo túžba činí z okolia nástroj k nášmu uspokojeniu, vášeň činí nástroj z nás: v divadle sveta sa ako herci stávame nástrojom vo svojich vlastných rukách.

Jan Němec (v Respekte o knihe Stiga Dagermana)

streda 9. júna 2010

už viem a smiem

Viem: spraviť, čo treba
vykročiť zo seba
aj sa dotknúť neba
potúlať sa hmlou
nebáť sa ísť tmou
- kým stojíš za mnou.

Smiem: hľadieť na zem z výšky
zabudnúť na múdre knižky
odmietnuť z lásky zvyšky
nazvať život hrou
ísť za svojím snom
- kým kráčaš predo mnou.

štvrtok 3. júna 2010

Ako, keď, len

Ako úsmev pomedzi kotúľajúce sa slzy
na tvári dieťaťa

Ako prvá hviezda - maják vesmíru,
signál pre začiatok sabatu

Keď slnko vezme za ruku vodu a vzduch
a idú navštíviť zem

Keď utajený génius berie do rúk paletu
a neviditeľným štetcom nanáša farby

Len na čiernu a bielu, hnedú a šedú
tubu zabudol...

D Ú H A

Ako prak a skalka v pastierskych rukách
a kráľovskej hlave Dávida

Ako sa v meste začne rozplývať hmla
v očiach tých, ktorým sa zatočila hlava

Keď sa zídu ľudia, ktorým bije srdce
strachom a nádejou


Keď z bielej diery papiera vyskočia
prvé slová básne

Len na čiernu a bielu, hnedú a šedú
keby sa dalo zabudnúť!

streda 2. júna 2010

LÁSKA JE (LEN) LÁSKA - dúhovým pridistom

Na PRIDE pochod som neplánovala ísť. Zhromaždenia a protesty vo mne vyvolávajú vždy zmiešané pocity, čohokoľvek sa týkajú. Potom sa mi však do rúk dostal propagačný leták. Najviac sa mi na ňom páčili základné zásady bezpečnosti: keď sa k tebe priblížia protestujúci, nehádaj sa s nimi, snaž sa ich nevšímať, keď na teba zaútočia, nepoužívaj vulgárne slová, gestá, snaž sa protestujúcich neprovokovať, dva krát mysli pred tým, ako niečo spravíš, nenos na akciu alkohol atď. Prekvapená toľkou rozumnosťou a triezvosťou som sa rozhodla, že predsa len sa pôjdem pozrieť, podporiť ich.

Mala som na to aj jeden osobný dôvod: rok som žila s jednou lesbičkou (ako au-pair jej syna).
S témou homosexuality som sa samozrejme stretla už pred mojim odchodom do UK. Predovšetkým cez umenie - rôzne filmy a knihy (napr. Hodiny, diela M. Cunnighama).
Ale aj ako veriaca som cítila, že musím zaujať stanovisko, keď cirkev, do ktorej (ešte stále) patrím, homosexualitu tvrdo odsudzuje. Nevedela som sa s tým stotožniť: akoby hlavným prikázaním bolo to 6. z Desatora (Nezosmilníš), a nie Kristove prikázanie lásky (Milovať budeš svojho Boha a svojho blížneho ako seba samého). Boh, v ktorého verím, sa nás pri Poslednom súde bude pýtať jednu otázku: Čo si urobil či neurobil mojim najmenším bratom (to si mne urobil)? A ja nemám žiadnu istotu, či sa to nebude týkať práve tých, ktorí sa od nás niečím odlišovali: farbou pleti, vierovyznaním, názorom či sexuálnou orientáciou...

Život v lesbickej rodine prinášal mnohé, dobré aj horšie, zážitky a myslím, že mi pomohol zbaviť sa väčšiny negatívnych, ale aj pozitívnych stereotypov týkajúcich sa homosexuálov. Bola to výzva pre moje uvažovanie a priznám sa, že najmä prvé týždne boli ťažké, napriek tomu, že sa považujem za dosť otvoreného človeka. Lebo niečo iné je kamarátiť sa (a s istou dávkou hrdosti o tom hovoriť) s gejom, lesbou, je rozdiel vo viac-menej tolerovanej homosexualite umelcov a niečo úplne iné je bývať s nimi pod jednou strechou. Učiť sa rešpektovať niečo, čo nemôžem úplne porozumieť.

A čo môžem po tejto cennej životnej skúsenosti povedať? Láska je len láska. Môže byť tichá, plachá, intímna. Ale rovnako býva bláznivá, odvážna, extrovertná - chce ísť "do ulíc". Je sebazničujúca i sebanapĺňajúca. Bolestivá a komplikovaná. Krásna a zmysluplná. Možno to, či je homo alebo hetero, ani nepatrí k jej základným charakteristikám...

Veľmi ma mrzí, že včera sa v Bratislave ukázala najmä nebezpečná tvár lásky: že mať niekoho rád predstavuje isté riziko.
Hanbila som sa, že som súčasťou tak agresívneho národa, ktorý v 21. storočí doslova hádže kameňom po ľuďoch, ktorí sú iní. V mene kresťanských zásad, samozrejme.
Cestou na PRIDE som obchádzala protestujúcich (že došlo ku vzájomnému stretu som sa dozvedela až neskôr). Na chvíľu som sa zastavila pri skupinke starších ľudí a začula slová jednej pani: Oni sú ešte mladí, sami nevedia, čo vlastne chcú! Mala som chuť zobrať ju za ruku (tých pár desiatok metrov), nech sa ide presvedčiť na vlastné oči. Videla by, že to vedia úplne presne...

Som vďačná za hodinu a pol strávenú medzi tými slobodnými ľuďmi, ktorí, vedia kým sú a sú na to hrdí, napriek nepochopeniu, s ktorým sa tak často stretávajú. Že vedia protestovať pokojne, esteticky a zábavne. Na rozdiel od mnohých nás, heterosexuálov.

Sylvia Plath

You crossed our path
We took a bath
in your poetry
You kissed our
painful wrath,
sleep well, Sylvia Plath

http://www.youtube.com/watch?v=LeLRf0vCoLo.

utorok 20. apríla 2010

na bielu obliečku /inšpirované J. Prevertom/

na bielu obliečku
položil som sviečku

bola krásna, rozopla si blúzu
a ja som v nej zbadal múzu

vravím: dnes ma šťastie stretlo
smiala sa a v rukách mala svetlo

obaja sme hrali podľa nôt
len niekto niekde stratil knôt


lebo láska občas ľudí zradí
a nevieme vlastne už,
prečo sme mali radi...

štvrtok 25. marca 2010

keď volá vlasť

Ja som Slovák, ty Slovenka, podaj rúčku...
nôti mi do ucha moja mama. Mám asi 5 rokov, leží vedľa mňa v posteli a na dobrú noc mi spieva ľudové pesničky. Detským ušiam unikajú falošné tóny jej hlasu, vnímam len jej materinskú lásku a lásku k tým ľubozvučným hláskam. V mojich detských snoch potom klušú po nábreží Dunaja vrané kone.

Hej skauti hor sa, volá vlasť, buď pripravený v každý čas, k obrane pravdy a krásy, mladosť sa o slovo hlási. Hej skauti hor sa, volá vlasť, hej skauti volá VŠETKÝCH NÁS...
Celý tábor stojí v táborových tričkách na rannom nástupe. Na programe je: vztyčovanie slovenskej vlajky, skautská hymna /slovenskú spievame večer/, zahajovanie ďalšieho dňa. Naše chichotanie a prísny pohľad vedúcich.
Tieto slová ma voľakedy formovali a aj po rokoch ma oslovujú viac než text našej mierne paranoidnej hymny na nápev melancholickej ľudovky. Nie bitie sa do pŕs, ale každodenné volanie k službe: prírode, ľuďom, hodnotám, ktorým veríme a prostredníctvom nich aj vlasti.
Byť pripravenými: nie ku obrane jazyka či územia, ale celkom jednoducho (a inter-nacionálne): pravdy a krásy.

No, no, not Slovenia, not Czechoslovakia, SLOVAKIA. Yes, we realy let fish swim in a bath before Christmas. Yes, we like to drink sour milk.
Vysvetľujem nechápajúcim Angličanom. Po mesiaci prestanem na otázku how are you? odpovedať úprimne a vyberám si z dvoch alternatív: I am fine or I am busy. Po pol roku ich prestanem napomínať, že Slovensko neleží vo východnej, ale strednej Európe. Počas homesick nálad si dookola púšťam slovenské pesničky. V listoch dostávam výstrižky zo slovenských novín a časopisov. Po roku sa neviem dočkať návratu domov.
Kto chce zistiť, čím je pre neho jeho vlasť, nech skúsi žiť nejaký čas v zahraničí...

Slovo vlasť sa stihlo stať predmetom zákonov, predvolebného boja, televíznych relácií, článkov v novinách, karikatúr, diskusií pod nimi, protestov na námestiach.
Ale snáď bol celý ten humbuk v niečom aj užitočný. Kedy inokedy by sme sa samých seba opýtali: čo to vlastne vlastníme (hoci vlastníme skutočne? možno len dostávame do daru...). A čo môže vlastne vlastniť nás? Čo považujeme za svoje? Koho za svojich? V akej reči sú naše sny a túžby?


A k politikom, ktorí by chceli naše (ne)vlastenectvo spútať zákonmi?
Ako napísal Kahlil Gibran:
"O týchto (čo tvoria zákony) môžem povedať len toľko, že aj na nich svieti slnko, ale že sú k nemu obrátení chrbtom. Títo vidia len svoje tiene, a ich tiene sú im zákonmi a slnko ničím, iba tvorcom ich tieňa. Pre nich uznávať zákon znamená zohnúť sa a obkresliť svoj tieň na zem."

štvrtok 18. marca 2010

Straty a nálezy

Čo sa stane, keď sa pred našimi očami zrúti niečo neviditeľ? Nemáme žiadny hmatateľ dôkaz, ale vieme, že čosi, čo tu ešte pred nedávnom reálne existovalo, čo dokonca dávalo zmysel našej existencii, kamsi zmizlo.

Nedá sa postupovať ako keď si večer spomenieme, že sme si niekde zabudli ždnik. Deduktívne usudzujeme: kedy sme ho použili naposledy? Ráno pršalo, poobede už nie, tak pravdepodobne ostal v kancelárii. Netrpezliví žu zavolať vrátnikovi, nech sa ide pozrieť, či je naozaj tam. Ostatní sa mu /a svojej ešte stále fungujúcej pamäti/ potešia nasledujúci deň, keď ho sami, v kúte za dverami, nájdu.

Začínajú sa nabaľovať ďalšie vrstvy otázok: ako sa že tak rýchlo pokaziť niečo, na čo sme vynaložili veľa času, námahy, toľko zo seba samých? Kto za to že?

Hoci svoju prvú ťku v živote som dostala z fyziky /zaujímalo by ma, kde skončil prof. Tancer, ktorého tak rozčulovalo spolužiakovo tričko s fotkou Prodigy/, čo dosť oslabilo moju zvedavosť na fyzikálny svet a zosilnilo záujem o ten nehmotný, ešte si pamätám, že akcia vyvolá reakciu, jablko je ťahané k zemi gravitačnou silou a že platí zákon zachovania energie. Všetky tie vzorce, veličiny a jednotky, akokoľvek vzdialené, keď som si ich pred písomkou písala na ťahák, istým spôsobom ma ubezpečovali, že vesmír je relatívne pochopiteľ a vysvetliteľ. Ale aké zákony fungujú medzi našimi srdcami? Obsahujú ako atómy jadro a obal, protóny, neutróny, elektróny, ktoré sa vzájomne priťahujú a odpudzujú? Existuje vzorec na štastie? V akých jednotkách sa odmerať?

Niektorí vzťahoví optimisti tvrdia, že je zbytoč sa takto pýtať, že sa treba otriasť a íst ďalej. Že to pre nás nebol pravý človek. Že nebola správna chvíľa. Treba zabudnúť.

Akoby bol ľudský mozog počítač, kde sa nadbytoč súbory myšlienok, strachov, snov, dajú jedným kliknutim myšou vyhodiť do koša či rovno vymazať.

Keď nám dôjde "štava", stačí dať na pár hodín nabiť a dokážeme zase naplno fungovať. Zachytiť všetko, čo nás ohrozuje, antivírovým programom.

Nech tomu, kto chce či potrebuje, verí, môj život sa však viac než na geniálnu vecičku z kovu a plastov podobá na reťaz. Áno reťaz, dobre čítate. Stratených lások, šancí, ideálov. Uskladnených v stratoch a nálezoch na neznámom mieste. Naložených v naftalíne sĺz a potu.

Jedného dňa zistím, kde sa presne nachádza /len dúfam, že to nebude záložňa!/, vyberiem sa tam a pohladím všetko prstom ako svoju zamračenú tvár na fotografii z detstva.

A možno nájdem odpovede na všetky moje otázky. Budú v prázdnom priestore v ohnivkách tej neviditeľnej reťaze.

streda 17. marca 2010

Trochu o duši /W. Szymborska

Trochu o duši

Duši jen míváme.
Nikdo ji nemá ustavičně
ani navždycky.

Den za dnem,
rok za rokem
lze se obejít bez ní.

Občas jen ve chvílích nadšení
a strachu dětství
zahnízduje se déle.
Občas jen v údivu,
že jsme staří.

Zřídka nám asistuje
při obtížných pracích,
jako je přemísťování nábytku,
nošení kufrů anebo chůze v botách, které tlačí.

Když vyplňujeme dotazníky
a sekáme maso,
mívá zpravidla volno.

Z tisíce našich rozmluv
účastní se jen jedné,
a ani to ne vždycky,
protože dává přednost mlčení.

Když nás tělo začíná bolet a bolet,
potichu opouští službu.

Je náročná:
nerada nás vidí v davu,
protiví se jí náš boj o lacinou převahu
i obchodnické brebentění.

Radost a smutek
nejsou pro ni různé pocity.
Jen jsou-li spojeny,
je přítomná, je s námi.

Můžeme se na ni spoléhat,
pokud si nejsme ničím jisti,
ale jsme na vše zvědavi.

Z hmotných předmětů
má v oblibě hodiny se závažím
a zrcadla hořlivě pracující
i tehdy, když se nikdo nedívá.

Neříká, odkud přichází
ani kdy nám zase zmizí,
ale zjevně čeká, kdy se jí na to zeptáme.

Vypadá na to,
že jak ona nám,
rovnež i my
jsme jí k něčemu potřební.