Čo sa stane, keď sa pred našimi očami zrúti niečo neviditeľné? Nemáme žiadny hmatateľný dôkaz, ale vieme, že čosi, čo tu ešte pred nedávnom reálne existovalo, čo dokonca dávalo zmysel našej existencii, kamsi zmizlo.
Nedá sa postupovať ako keď si večer spomenieme, že sme si niekde zabudli dáždnik. Deduktívne usudzujeme: kedy sme ho použili naposledy? Ráno pršalo, poobede už nie, tak pravdepodobne ostal v kancelárii. Netrpezliví môžu zavolať vrátnikovi, nech sa ide pozrieť, či je naozaj tam. Ostatní sa mu /a svojej ešte stále fungujúcej pamäti/ potešia nasledujúci deň, keď ho sami, v kúte za dverami, nájdu.
Začínajú sa nabaľovať ďalšie vrstvy otázok: ako sa môže tak rýchlo pokaziť niečo, na čo sme vynaložili veľa času, námahy, toľko zo seba samých? Kto za to môže?
Hoci svoju prvú päťku v živote som dostala z fyziky /zaujímalo by ma, kde skončil prof. Tancer, ktorého tak rozčulovalo spolužiakovo tričko s fotkou Prodigy/, čo dosť oslabilo moju zvedavosť na fyzikálny svet a zosilnilo záujem o ten nehmotný, ešte si pamätám, že akcia vyvolá reakciu, jablko je ťahané k zemi gravitačnou silou a že platí zákon zachovania energie. Všetky tie vzorce, veličiny a jednotky, akokoľvek vzdialené, keď som si ich pred písomkou písala na ťahák, istým spôsobom ma ubezpečovali, že vesmír je relatívne pochopiteľný a vysvetliteľný. Ale aké zákony fungujú medzi našimi srdcami? Obsahujú ako atómy jadro a obal, protóny, neutróny, elektróny, ktoré sa vzájomne priťahujú a odpudzujú? Existuje vzorec na štastie? V akých jednotkách sa dá odmerať?
Niektorí vzťahoví optimisti tvrdia, že je zbytočné sa takto pýtať, že sa treba otriasť a íst ďalej. Že to pre nás nebol pravý človek. Že nebola tá správna chvíľa. Treba zabudnúť.
Akoby bol ľudský mozog počítač, kde sa nadbytočné súbory myšlienok, strachov, snov, dajú jedným kliknutim myšou vyhodiť do koša či rovno vymazať.
Keď nám dôjde "štava", stačí dať na pár hodín nabiť a dokážeme zase naplno fungovať. Zachytiť všetko, čo nás ohrozuje, antivírovým programom.
Nech tomu, kto chce či potrebuje, verí, môj život sa však viac než na geniálnu vecičku z kovu a plastov podobá na reťaz. Áno reťaz, dobre čítate. Stratených lások, šancí, ideálov. Uskladnených v stratoch a nálezoch na neznámom mieste. Naložených v naftalíne sĺz a potu.
Jedného dňa zistím, kde sa presne nachádza /len dúfam, že to nebude záložňa!/, vyberiem sa tam a pohladím všetko prstom ako svoju zamračenú tvár na fotografii z detstva.
A možno nájdem odpovede na všetky moje otázky. Budú v prázdnom priestore v ohnivkách tej neviditeľnej reťaze.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára