utorok 29. júna 2010

Túžba, útecha a vášeň

Veľa ľudí mojej generácie vlastne už premýšľa len v hraniciach túžby a útechy. Chceme to či ono, pretože veríme, že sa nám uľaví. Nehľadáme pravdu, ale len riešenie svojich rozporov. Môže byť chvíľkové ako konzum a sex, alebo dlhodobejšie a potom sa to nazýva napr. duchovná cesta.
Tabuizovaný spoločný menovateľ tu však existuje. Túžime, aby nám bolo lepšie, na miesto toho, aby sme hľadali príčiny, prečo je nám zle. V skutočnosti blúdime od abstrakcii ku abstrakcii. Túžime, ale stratili sme vášeň: vnútornú iskru, oddanosť, pokoru...
Zatiaľ čo túžba činí z okolia nástroj k nášmu uspokojeniu, vášeň činí nástroj z nás: v divadle sveta sa ako herci stávame nástrojom vo svojich vlastných rukách.

Jan Němec (v Respekte o knihe Stiga Dagermana)

streda 9. júna 2010

už viem a smiem

Viem: spraviť, čo treba
vykročiť zo seba
aj sa dotknúť neba
potúlať sa hmlou
nebáť sa ísť tmou
- kým stojíš za mnou.

Smiem: hľadieť na zem z výšky
zabudnúť na múdre knižky
odmietnuť z lásky zvyšky
nazvať život hrou
ísť za svojím snom
- kým kráčaš predo mnou.

štvrtok 3. júna 2010

Ako, keď, len

Ako úsmev pomedzi kotúľajúce sa slzy
na tvári dieťaťa

Ako prvá hviezda - maják vesmíru,
signál pre začiatok sabatu

Keď slnko vezme za ruku vodu a vzduch
a idú navštíviť zem

Keď utajený génius berie do rúk paletu
a neviditeľným štetcom nanáša farby

Len na čiernu a bielu, hnedú a šedú
tubu zabudol...

D Ú H A

Ako prak a skalka v pastierskych rukách
a kráľovskej hlave Dávida

Ako sa v meste začne rozplývať hmla
v očiach tých, ktorým sa zatočila hlava

Keď sa zídu ľudia, ktorým bije srdce
strachom a nádejou


Keď z bielej diery papiera vyskočia
prvé slová básne

Len na čiernu a bielu, hnedú a šedú
keby sa dalo zabudnúť!

streda 2. júna 2010

LÁSKA JE (LEN) LÁSKA - dúhovým pridistom

Na PRIDE pochod som neplánovala ísť. Zhromaždenia a protesty vo mne vyvolávajú vždy zmiešané pocity, čohokoľvek sa týkajú. Potom sa mi však do rúk dostal propagačný leták. Najviac sa mi na ňom páčili základné zásady bezpečnosti: keď sa k tebe priblížia protestujúci, nehádaj sa s nimi, snaž sa ich nevšímať, keď na teba zaútočia, nepoužívaj vulgárne slová, gestá, snaž sa protestujúcich neprovokovať, dva krát mysli pred tým, ako niečo spravíš, nenos na akciu alkohol atď. Prekvapená toľkou rozumnosťou a triezvosťou som sa rozhodla, že predsa len sa pôjdem pozrieť, podporiť ich.

Mala som na to aj jeden osobný dôvod: rok som žila s jednou lesbičkou (ako au-pair jej syna).
S témou homosexuality som sa samozrejme stretla už pred mojim odchodom do UK. Predovšetkým cez umenie - rôzne filmy a knihy (napr. Hodiny, diela M. Cunnighama).
Ale aj ako veriaca som cítila, že musím zaujať stanovisko, keď cirkev, do ktorej (ešte stále) patrím, homosexualitu tvrdo odsudzuje. Nevedela som sa s tým stotožniť: akoby hlavným prikázaním bolo to 6. z Desatora (Nezosmilníš), a nie Kristove prikázanie lásky (Milovať budeš svojho Boha a svojho blížneho ako seba samého). Boh, v ktorého verím, sa nás pri Poslednom súde bude pýtať jednu otázku: Čo si urobil či neurobil mojim najmenším bratom (to si mne urobil)? A ja nemám žiadnu istotu, či sa to nebude týkať práve tých, ktorí sa od nás niečím odlišovali: farbou pleti, vierovyznaním, názorom či sexuálnou orientáciou...

Život v lesbickej rodine prinášal mnohé, dobré aj horšie, zážitky a myslím, že mi pomohol zbaviť sa väčšiny negatívnych, ale aj pozitívnych stereotypov týkajúcich sa homosexuálov. Bola to výzva pre moje uvažovanie a priznám sa, že najmä prvé týždne boli ťažké, napriek tomu, že sa považujem za dosť otvoreného človeka. Lebo niečo iné je kamarátiť sa (a s istou dávkou hrdosti o tom hovoriť) s gejom, lesbou, je rozdiel vo viac-menej tolerovanej homosexualite umelcov a niečo úplne iné je bývať s nimi pod jednou strechou. Učiť sa rešpektovať niečo, čo nemôžem úplne porozumieť.

A čo môžem po tejto cennej životnej skúsenosti povedať? Láska je len láska. Môže byť tichá, plachá, intímna. Ale rovnako býva bláznivá, odvážna, extrovertná - chce ísť "do ulíc". Je sebazničujúca i sebanapĺňajúca. Bolestivá a komplikovaná. Krásna a zmysluplná. Možno to, či je homo alebo hetero, ani nepatrí k jej základným charakteristikám...

Veľmi ma mrzí, že včera sa v Bratislave ukázala najmä nebezpečná tvár lásky: že mať niekoho rád predstavuje isté riziko.
Hanbila som sa, že som súčasťou tak agresívneho národa, ktorý v 21. storočí doslova hádže kameňom po ľuďoch, ktorí sú iní. V mene kresťanských zásad, samozrejme.
Cestou na PRIDE som obchádzala protestujúcich (že došlo ku vzájomnému stretu som sa dozvedela až neskôr). Na chvíľu som sa zastavila pri skupinke starších ľudí a začula slová jednej pani: Oni sú ešte mladí, sami nevedia, čo vlastne chcú! Mala som chuť zobrať ju za ruku (tých pár desiatok metrov), nech sa ide presvedčiť na vlastné oči. Videla by, že to vedia úplne presne...

Som vďačná za hodinu a pol strávenú medzi tými slobodnými ľuďmi, ktorí, vedia kým sú a sú na to hrdí, napriek nepochopeniu, s ktorým sa tak často stretávajú. Že vedia protestovať pokojne, esteticky a zábavne. Na rozdiel od mnohých nás, heterosexuálov.

Sylvia Plath

You crossed our path
We took a bath
in your poetry
You kissed our
painful wrath,
sleep well, Sylvia Plath

http://www.youtube.com/watch?v=LeLRf0vCoLo.