piatok, 26. júna 2009

stratený (pre chrissa mccandlessa)

Stratený vo svete
Stratený v živote
/ne/nachádzam seba
Stratený v samote
Stratený v dave
/ne/nachádzam teba
Stratený v myšlienkach
Stratený v slovách
/ne/nachádzam ticho /hudbu
Stratený v slobode
Stratený v strachu
/ne/nachádzam zmysel

Ktokolvek (pre kohokolvek, o komkolvek) - o knihe P. Rotha

Od napisania novely Smrt Ivana Iljica uplynulo 122 rokov. Co sa odvtedy na umierani zmenilo? Co ostava rovnake?
Tolstoj aj Roth opisuju zivoty starych muzov, priemernych a nicim vynimocnych. Rozpravaju pribeh ich rozpadajucich sa tiel a prebudzajucich sa dusi. Opusteni a opustajuci, nepochopeni a nechapajuci musia celit bolesti, strachu, pocitu neuzitocnosti a trapnosti, vecnym otazkam: Preco zit? Preco umriet? Aky to ma vsetko zmysel?
Sudca Ivan umiera na rakovinu. Oklamany lekarmi, prenasledovany spomienkami a lutostou, lezi vo svojej izbe. Navstevuju ho priatelia, ktori vyjadruju falosny zaujem (v skutocnosti ho uz odpisali). Zistuje, ze zena a deti neocakavaju jeho uzdravenie, ale smrt.
Bezmenny muz Rotha ma za sebou uspesnu karieru reklamneho agenta, tri neuspesne manzelstva a viacero operacii srdca. Rozhodne sa prestahovat do mestecka pre dochodcov Starfish Beach, aby sa mohol venovat malovaniu, plavaniu a … “neznesitelnej osamelosti”.
Obaja spominaju na minulost, bilancuju:
Ivan: “Co ak kariera, usporiadany sposob zivota, rodina, socialne aktivity neboli nicim inym nez klamstvami?”
Everyman: “Bolo by vsetko ine, keby som ja bol byval iny a urobil vsetko inak? Bolo by vsetko menej puste, ako je teraz? Samozrejme, ze bolo! Ale urobil som to takto.”
Obaja myslia na smrt:
Ivan: “Bol som zivy a teraz moj zivot odchadza. Postupuje to a nemozem to zastavit. Kde budem, ked tu uz nebudem?”
Everyman: “Zrazu sa ocitol strateny v nicote, v nebyti, strateny a unasany, a zacal sa donho vkradat strach. Co ak sa clovek nerodi, aby zil, ale aby umrel?”
Obaja nachadzaju kusok tepla a pochopenia:
Ivan u sluhu Gerasima “Jediny vztah teraz ponuka utechu.”
Everyman u dcery Nancy: “Uvedomil si, ze tuzba po uteche nie je malickost najma ked ju poskytuje clovek, ktory vas priam zazracne stale lubi.”
A obaja nakoniec dozrievaju k poznaniu, akceptacii.
Ivan, ked je schopny pripustit, ze nezil dobry zivot.
Everyman najde utechu, ktoru mu nedokazali dat zivi, medzi mrtvymi na cintorine: “Ostali z nich len kosti, kosti v debne, ale ich kosti su jeho kostami. Telo sa rozplynie, ale kosti pretrvaju.”
Co sa teda zmenilo? Ano, v 19. storoci chorych zatvarali do tmavych izieb , v 21. storoci ich davame do bielych nemocnic, domovov dochodcov (alebo dochodcovskych kolonii, ako to priznacne nazyvaju v USA). Ale dramy ostavaju rovnake, menia sa len herci a kulisy…
Vravi sa, ze od narodenia sa ucime umierat. Smrt nie je opakom zivota, ale jeho sucastou.
“Realitu neprerobis. Ber ju ako prichadza. Drz sa a ber ju ako prichadza,“ pise Roth.
A realitu smrti ani neukryjes. Je tam, za nablyskanym svetom medii, nasimi uponahlanymi zivotmi. Vzdy blizsie nez si myslime.
Vedomie vlastnej smrtelnosti zaroven nastavuje zrkadlo zivotu: ukazuje, aky je a aky by mohol byt.
Preto je dolezite (hoci tazke) pisat a citat knihy o umierani.
Preto je kniha P. Rotha pre kohokolvek a o komkolvek.

nedeľa, 21. júna 2009

jeden deň v červenom tričku

„Červená farba je výrazom vitálnej sily, nervovej a hormonálnej aktivity, indikuje ráznosť, impulzivitu, tendenciu víťaziť, chuť žiť plný život.“ psychologická charakteristika podľa Luschera

Veď ja nemám v skrini nič červené!, napadlo ma hneď ako som si prečítala o proteste červená Harabinovi. Nakoniec sa mi predsa len podarilo vyhrabať jedno červené tričko /pri tej príležitosti som konečne vymenila zimné oblečenie za letné/. Nasledujúce ráno som si ho teda obliekla, hoci mi tá farba ozaj nie je sympatická a išla za každodennými povinnosťami a radosťami.
Na obed som sa ešte pustila do pár krátkych debát cez chat zisťujúc, že sa skoro nikto z mojich kamarátov nechystá, lebo veď práca, lebo na to nie je čas ani nervy, lebo: čo vlastne ten Harabin spravil? Trochu impulzívne a rázne /žeby tá farba predsa na mňa začínala mať nejaký vplyv?/ odpovedám, vysvetľujem, vyzývam.
Poobede mám chvíľu času, tak si idem čítať do sadu Janka Kráľa. Vo svojej najnovšej knihe Japonec Haruki Murakami píše: „Let´s face it: Life is basically unfair. But even in a situation that is unfair, I think it is possible to seek out kind of fairness. Of course, that might take time and effort. And maybe it won´t seem to be worth all that. It is up to each individual to decide whether or not it is.“
S týmito slovami v hlave prejdem ponad Dunaj a ulicami Starého mesta na Župné „červenkasté“ námestie, ktoré je už plné vitálnych a aktívnych ľudí. Žiada sa mi trochu schladiť, tak vstúpim do Kapucínskeho kostola. Pane, zmiluj sa, zmiluj sa, spieva práve kostolný zbor. Aké pravdivé, aké výstižné, napadne ma. No už začína protestné zhromaždenie, vychádzam teda von. Zaznievajú rázne i pokorné slová, dozvedáme sa o priebehu potlačenia demonštrácie za dodržiavanie ľudských práv v Číne, Harabinových výrokoch, ale aj, kto to je eschatologický optimista. Tlieskame, pískame, kričíme. It IS worth all that! O pár minút je koniec a my sa rozchádzame každý svojím smerom, za svojim ďalšími povinnosťami a radosťami. Mňa niečo ťahá späť do kostola. Práve končí omša a veriaci spievajú: slnko zasvieti, hlad sa vytratí, slza sa vyparí. Pridávam sa ku nim a na chvíľu uverím, že to je dáke znamenie, že všetko /nakoniec/ dobre dopadne.


Večer si doma vyzliekam prepotené červené tričko. Nebolo to v ňom až také zlé. At least I made one good decision.

utorok, 16. júna 2009

Predstav si /preklad Imagine/

Predstav si...

Predstav si, že niet neba.
Pôjde to, len to skús!
Predstav si, že niet pekla.
Len oblohy veľký kus.

Predstav si, že všetci ľudia
žijú pre tento deň.

Predstav si, že niet krajín a hraníc.
Ťažké to nie je, veru nie!
Predstav si, že niet pre čo umierať a zabíjať.
Že je len jedno vyznanie.

Predstav si, že všetci ľudia
žijú v mieri.

Predstav si, že niet peňazí.
Tak otvor fantázii vráta!
Žiadna pažravosť ani hlad.
Že všetci ľudia sú si bratia.

Predstav si, že všetci ľudia
žijú pre tento svet.

Nazývaš ma bláznom?
Budúcnosť patrí bláznivým!
Ak uveríš našim snom,
svet sa raz zmení na iný.

Predstav si všetkých tých ľudí...
Predstav si, že si jedným z nich...


S piesňou Imagine som strávila dlhé hodiny. Len som sedela a púšťala si ju zas a zas.
Nemala som žiadneho prostredníka – žiadne hotové predstavy a návody. Johna Lennona som poznala len ako člena skupiny Beatles (a od nich len pár najhranejších pesničiek). Nevedela som, kým bol (kým vlastne bol?). Patrím ku inej generácii.
Takže to bolo len na tej piesni a na počúvaní mojich uší a srdca. Nič medzitým – len hlas a ozvena, ktorú vyvolal. Takto nejako vznikol tento „preklad“. Pokus zachytiť prchavú chvíľku porozumenia dvoch duší...
Áno, Lennon bol rojko a idealista (alebo blázon, ako ho nazývam ja). Vysníval si svoj imaginárny svet a vykreslil nám ho v žánri, v ktorom bol najlepší – piesni. Svet, v ktorom by sa cítil bezpečne a slobodne, niečo „lepšie“. Nesníva o ňom každý človek: v noci či cez deň? Snívanie – teda schopnosť predstaviť si budúcnosť, z nás robí ľudí. A naša imaginácia nepozná žiadne hranice.
Vo Vašom hodnotení ma zaujala jedna vec – vidíte iný svet plný súčasných ľudí. Ale to je miesto pre iných ľudí, než sme my! Pýtam sa: musí najprv vzniknúť lepší svet, aby v ňom mohli žiť lepší ľudia? Skôr si myslím, že najprv treba lepších ľudí a tí, môžu zmeniť svet.
Treba si uvedomiť, že všetko, o čom sa v Imagine spieva, teda nebo, peklo, náboženstvo, peniaze, mier, vojna sú dielom človeka a nie naopak. To my z nich robíme to, čím sú.
Možno to je Lennonov odkaz – predstava iného sveta, ako poznáme, kde majú veci iný význam, než im bežne dávame, kde každý môže zložiť masku a byť sám sebou.

Nikto z nás neverí, že existujú draci a princezné, a predsa stále pozeráme rozprávky – potrebujeme počuť, že dobro zvíťazí a zlo bude porazené.
Takisto, vieme, že nič zo slov Johna Lennona sa neuskutoční (aspoň na tomto svete nie).
Neveríme, a predsa túto pieseň počúvame znovu a znovu – potrebujeme aspoň na chvíľku uveriť snu jedného človeka. Snu o lepšom svete a lepších ľuďoch.
So let´ s dream! Let´s imagine...

Poznáme svojich susedov /3. miesto v súťaží esejí v Mostoch/

POZNÁME SVOJICH SUSEDOV

„Poznám svojich susedov Čechov?“ pýtam sa sama seba na medzinárodnej autobusovej linke Bratislava – Brno. Pýtam sa oboch svojich ja – prvého, slovenského, ktoré sa rozhodlo študovať na českej vysokej škole a denne sa stretáva s drobnými nedorozumeniami, jazykovou bariérou a otázkami typu: prečo si prišla študovať do Čiech? aj toho druhého, čo má prechodný pobyt v ČR, prežije tu vačšinu roka a pri stretnutiach s kamarátmi na Slovensku musí neustále zodpovedať na otázky: a prečo si išla študovať do Čiech?
Cítim, že sa pohybujem od jedného ja k druhému ako cestujem z jedného štátu do druhého.
Zdá sa mi, že dobre nepoznám ani sama seba, ako si potom možem položiť otázku, či poznám dobre Čechov? A poznám vlastne dobre Slovákov, hoci som jednou z nich?
Vždy sa mi priečili súťaže typu: Aký je typický Slovák (a najma víťazné odpovede: pohostinný ako Slovák). Áno, hovorí sa, že Nemci sú chladní, Taliani emotívni a Škóti skúpi, … No nie je to ako s horoskopmi, ktoré charakterizujú človeka podľa mesiaca narodenia? Tu sa nám prieči fakt, žeby milióny ľudí mali mať podobné vlastnosti len preto, že sa narodili v rovnakom mesiaci. Prečo teda tak radi rozprávame vtipy o skúpych Škótoch? Prečo škatuľkujeme ľudí podľa krajiny, kde sa narodili? Áno, uznávam, prostredie a kultúra, v ktorej človek vyrastá má na neho značný vplyv, no každý z nás je originál a každý na svet, ktorý nás obklopuje, reaguje odlišným sposobom.
Za pár hodín vstúpime do Eur´pskej únie. Budeme si aj my klásť otázku: Aký je typický Európan? Na túto otázku by nám dosť dobre vedel odpovedat Američan, rovnako ako my dobre vieme, co su ti „Amici“ vlastne zač.
V psychológii existuje pojem projekce – tendencia vidieť v druhých negatívne vlastnosti, ktoré máme sami. Je to forma obrany vlastného ja, formulovaná aj v biblickom: vidíš smietku v oku blížneho, ale brvno vo vlastnom oku nezbadáš. Platí toto príslovie aj v meradle medzinárodnom? Nie je to kľúčom k otázkam typu charakteristický ***** (človek)?
Neodvažujem sa teda napísať, akí sú Česi. Sú určite dobrí, aj zlí, pekní aj škaredí, múdri aj hlúpi, otvorení i uzatvorení,chladní aj emocionálni, skúpi aj štedrí rovnako jako Slovaci, Škóti a Američania.
Moje filozofovanie, sledovanie okolitej krajiny a jazda autobusu ma pomaly uspáva. V sne sa mi vybavuje obrovský panelák s množstvom bytov. Len v tých bytoch nežijú 4 členné rodiny, ale niekoľko miliónové národy. Nastúpim do výťahu a stlačím gombík stredná Európa. Vystúpim, idem ku zvončekom a pozerám si, kto tam býva: Česko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Slovensko (zoradené v abecednom poradí). Dlho váham, až napokon predsa len dám prst na Slovensko. Ktosi mi otvorí a vpúšťa ma do chodby. Do nosa sa mi dostávajú molekuly roznych voní: české vepřo – knedlo – zelo, maďarský guľáš, poľský bigos, viedenský Wienerschnitzel, slovenské halušky. Neodolám a zaklopem na české dvere. Vstupujem do bytu s historickým nábytkom, s obrazmi Husa a stovežatej Prahy, s plagátmi Gotta , Vondráčkovej a českých hokejistov. Pohľad mi zastane na knižnici, prichádzam bližšie a čítam: Čapek, Seifert, Havel. Z rádia spieva Nohavica. Všetko mi pripadá doverne známe, akoby sa iba pred pár minútami varilo zeli a halusky na jednom sporáku.
Ako v tranze klopem na ďalšie a ďalšie dvere, až prejdem všetkých susedov. Pred očami sa mi hmýria obrazy Álp, Tatier, aj Matry, na jazyku sa miešajú chute národných jedál, v ušiach mi zanikajú neznáme slová neznámych jazykov. Matne si spomínam, ako sme sa v rámci európskej litaratúry učili o Petofim, Sienkiewiczovi, Kafkovi. Mrzí ma, že som v škole tak málo počúvala. Mrzí ma, ako málo o svojich susedoch viem.
Zo sna ma zobudí náhle zastavenie autobusu a slová vodiča: pripravte si doklady! Rukou šmátram v ruksaku a spomínam si na svoj sen. Usmievam sa sama pre seba a som presvedčená, že sny svojou obraznosťou a zmatenosťou lepšie vystihujú pdostatu sveta než skutočnosť.

Za pár hodín vstúpime do Európskej únie a naše poschodie sa stane súčasťou obrovského panelového domu, jednou z mnohých staníc výťahu. A naše vzájomné spolužitie bude veľmi záležať na tom, ako sa budeme navzájom poznať. Závisí len na nás, či sa budeme navzájom ohovárať a klebetiť si za chrbtom. Že tí sú príliš hluční a tí príliš skúpi,…
Možno by sme namiesto rečí mali týchto ľudí navštíviť, prezrieť si izby ich bytu, vypočuť ich spevákov, prečítať diela spisovateľov, ochutnať národné jedlá… Hoci by sme celkom nerozumeli ich jazyku a ich histórii, politke, náboženstvu, po chvíli by sme zistili, že sú to rovnakí ľudia ako my. Rovnako dobrí a rovnako zlí, škaredí aj pekní, múdri aj hlúpi. Že sa rovnako ako my pýtajú: Poznáme svojich susedov?

napísané v sladkých 19 rokoch

pondelok, 15. júna 2009

Úvaha o ekumenizme /príspevok do .týždňa/

Polovica mojej rodiny je katolícka, druhá polovica evanjelická. A ja stojím na moste medzi nimi, dívam sa na obe strany brehu, aj na rieku, čo tečie podo mnou.

Vždy sa ma rovnako dotýkalo, keď evanjelici kritizovali katolíkov, aj keď katolíci „ohovárali“ evanjelikov. A obhajovala som jedných pred druhými, úplne paradoxne: lebo medzi katolíkmi som sa cítilia viac ako evanjelička a naopak...
Chodím do obidvoch kostolov a v oboch sa cítim rovnako dobre. V katolíckych sa mi páči architektúra, umenie, tradícia svätcov, presný poriadok omše, vážim si, že katolícka cirkev pretrvala, napriek mnohým problémom, 2000 rokov. V evanjelických kostoloch je to zase ich jednoduchosť, flexibilnejšie obrady, inšpiratívnejšie kázne, vážim si odvahu protestantov vzoprieť sa voči väčšine, nájsť si vlastnú cestu a kráčať po nej.

Vidím prednosti aj nedostatky oboch cirkví, veľa múdrych, ale aj slabých predstaviteľov, veriacich ochotných bojovať (zbraňami či slovami) v mene svojej pravdy i tých, za ktorých hovoria činy, konané s radosťou a láskou.

Možno dôvodom, prečo odďaľujem voľbu, do ktorej cirkvi vlastne patrím, nie je moja nerozhodnosť, ale to, že nechcem prísť o tú rozmanitosť.
Moje ekumenické vyznanie viery netvorí výčet zjavených právd, na ktorých sme schopní sa zhodnúť, ale jediná veta: áno, som kresťanka a som na to hrdá!

Nakoniec nebudeme súdení podľa toho, do akej cirkvi sme patrili, ale akými ľuďmi sme boli, nakoľko sme dokázali byť tolerantní jeden k druhému, rešpektovať inakosť a pozrieť sa na svet aj očami toho druhého . A očami Krista...

A na záver slová Bernarda z Clairvaux, ktoré by sa mohli stať mottom pre ekumenizmus:
Prehlbujme to, čo nás spája,
prekonávajme to, čo nás rozdeľuje,
uchovávajme to, čo nás rozlišuje.

po smrti Daniela Tupého /príspevok do .týždňa/

Najvačšou zbraňou skinheadov nie sú zbrane v ich rukách, ani myšlienky v ich hlavách. Je to strach. Náš strach. To s čím rátajú a čo im zároveň dodáva odvahy. Strach politikov a policajtov. Strach možných obetí (ktorými sa skutočne može stať ktokoľvek z nás). Strach svedčiť. Strach postaviť sa na stranu slabšieho. Strach z neznámeho, zakorenený hlboko v našich srdciach, ktorý im zabezpečil tichý súhlas, kým bili ICH a nie NÁS.
Čo s tým? Zakryť pred ním oči, poprieť ho? Alebo si ho priznať a pozrieť sa mu priamo do očí?

K víťazstvu zla je potrebné len jedno – aby dobrí ľudia nič neurobili. E. Burke
Áno, je to aj naša ľahostajnosť k tomu, čo sa deje okolo nás i v nás, ktorá podporuje šírenie násilia a nenávisti. Takto sa stávame spoluzodpovednými za obraz světa, v ktorom žijeme. Vravíme si: veď sami predsa nič nezmožeme! Ale kto, keď nie my?

Je naivné myslieť si, že zlo bude niekedy porazené. Nebude. Vždy znova a znova vstane a objaví sa na mieste, kde by sme to najmenej čakali. A my sa musíme proti nemu znova a znova postaviť. Zlo bude mať nad dobrom vždy prevahu, ale práve to je dovod, aby sme proti nemu nikdy neprestávali bojovať.

myšlienky Dany Němcovej /jedna z chartistiek/

Jeví se mi, že to základní zadání je pro nás lidi po všechny věky stejný.
Ku skutočnému prežívaniu slobody v živote patrí tiež voľa nejakým sposobom sa obmedziť. Svojou vlastnou voľbou, nie z donútenia či vonkajšími udalosťami.
Deti si nemožeme k sebe navždy pripútať. Musíme ich pokiaľ možno sami do světa uviesť a pustiť.
Slobodomyseľnosť v minulosti dráždila často tých, ktorí k nej sami nenašli odvahu.
Nabýt moudrosti je lepší nežli nabýt stríbra.
Skutočné vedenie je spojené s pokorou. Veď aj tak nikdy nikto z nás nebude vedieť všetko. Otázky zostanú otvorené a tajomstvo zostane tajomstvom.
Bez viery a nádeje sa na lásku čakat nedá. Proste niekoho z nás čas od času prekvapí. Príde náhle. Akoby spadla z čistého neba a my potom spravidla žasneme a nechápeme, miesto toho, aby sme vzali už konečne na vedomie, že láska može byť napríklad darom. Z neba.
Aby sa člověk pustil neznámou, neprešlapanou, nepohodlnou cestou, alebo dokonca cestou, ktorá je zakázaná, na to musí byť trochu praštený :-)
V hľadaní pravdy, o ktorú v živote skutočne ide, možu byť jednoduchí ľudia oveľa úspešnejší.
Pýcha a pravda sa neznášajú. K pravde patrí pokora.
Za dva roky deti nebudú vedieť, či bola podlaha umytá a prádlo poskladané, ale zapamatajú si, či som mala dobrú náladu a či som na ne, keď mi potrebovali niečo povedať, mala čas.
Viera je náš vzduch.
Dobrá psychoterpia znamená nielen zvládnutie nejakej techniky či systému. Ide v nej tiež o múdrosť, skúsenosti a obrovský rešpekt k druhému človeku.
Najlepší psychoterapeut je ten, od ktorého odchádza klient s tým, že povie: ten člověk pre mňa vlastne nič neurobil, na všetko som musel prísť sám. Potom to funguje.
Priateľstvo znamená, že nie sme na ceste sami. Máme sa o koho oprieť. Máme sa na koho obrátiť. Priatelstvo je prúd, ktorým sa necháš strhnúť, priateľstvo je stretávanie.
Prežiť však ešte nemusí znamenať vyhrať.
Každý, kto sa len trochu pozerá okolo seba, vie, čo je v jeho okolí treba urobiť.
Nie sme všetci rovnakí, nebudeme takí a a nie to nie je žiaduce. Je treba zvyknúť si na roznosť, mať úctu k odlišnostiam a nechať im priestor.
Do svojich rúk možeme zobrať len to, čo v nich unesieme.
Je veľmi doležité odvážiť sa v každej situácii odkrývať jej zmysel.
Viera je pre niekoho slnkom, bez ktorého jeho život nie je možný. Naše videnie je však našťastie zakryté akýmsi závojom. Plné svtelo by sme ľudskými očami nezniesli. Plného svetla sa nám dostane až na druhom brehu.

Depresia /príspevok do .týždňa/

Každý z nás pozná, čo to je smútok, vina, bolesť, strach. Patria k životu rovnako ako radosť, láska, šťastie. Pre niektorých z nás sa však možu stať pascou, zrkadlovým labyrintom, z ktorého ťažko hľadajú cestu von. Sami, no často s pomocou iných – psychiatrov, psychológov, kňazov, priateľov /ktorí to s nimi napriek všetkému nevzdajú/.
Niektorým sa to nepodarí a volia smrť.
Asi najlepšia charakteristika depresie je z pera slovenského scénografa Aleša Votavu /1962-2001/. Myslím, že jeho slová možu byť inšpiratívne pre nás všetkých. Depresia je totiž mementom, že všetko nemusí byť vždy v poriadku a ľudská duša je krehká.
„ Depresia. Ako sa prejavuje? Záchvat sebanedôvery, nadsadené uvedomenie si vlastných nedostatkov, hysterické pocity straty pevnej pôdy pod nohami, strata perspektívy – chuti pokračovať k nejakému konkrétnemu cieľu. Pocit slabosti voči svetu, strach zo staroby, strach zo samoty „nikto ma nemá rád“ (presnejšie: nemajú ma radi tí, čo by som chcel), správanie zúrivého dieťaťa. Sebadehonestácia. Čo sa dá na sebe vážiť si? Vlastnú silu, schopnosť vynájsť sa, pomôcť si, koncentráciu, nadhľad nad sebou. Čo ju spôsobuje? Keď hľadám oporu mimo seba. Únava a prepracovanosť. Záchvat sebaľútosti. Pripustenie úvah o bezvýchodiskovosti. Strata nadhľadu nad sebou. Narušený vzťah k času. Uvedomenie si jeho nezadržateľného plynutia. Premenlivosť nálady. Fyzická slabosť. Podľahnutie diktátu vlastného telesna. Čo robiť proti. Plávať. Chodiť medzi ľudí aj do nich. Odburávať vlastné škrupule vo všetkých oblastiach. Hľadať čo najúčinnejší spôsob oddychu – more, hory, priatelia. Starať sa o seba! Dopriať si príjemného. Vidieť proporčne pomer medzi svojimi prednosťami a nedostatkami. Pracovať s mierou a tak, aby som si svoju prácu a jej výsledky vážil...“

Byť básnikom /pre M. Rúfusa/

Ťahať vodu zo studne, aby sa iní mohli napiť.
Kresať pravdu z mramoru slov.
Maľovať obraz duše neskutočnými farbami.
Spievať s mlčiacim jeho pieseň.
Zobrať na ramená kríž trpiaceho.
A často nebyť na tej /objektívne/ správnej strane.
Radšej byť na strane srdca.
Nechať ho tĺcť tak, ako chce a musí.

Nič nie je stratené

NIČ NIE JE STRATENÉ
kým ešte žijeme,
kým ešte /zhlboka/ dýchame,
kým ešte kráčame,
kým ešte stojíme,
kým ešte vstávame,
kým ešte padáme,
kým ešte dávame,
kým ešte berieme,
kým ešte myslíme,
kým ešte nevieme,
kým ešte ľúbime,
kým ešte trpíme,
kým ešte spievame,
kým ešte mlčíme,
kým ešte čítame,
kým ešte píšeme
NIČ NIE JE STRATENÉ.

pondelok, 1. júna 2009

Sklameš sa...

Sklameš sa, keď klameš seba samého
veď priepasť, čo delí zlé od dobrého
je vždy bližšie, než by si chcel:
sám stojíš nad ňou a často si aj v nej.

Je niečo nové v tomto prípade?
Pýcha pred pádom, pokora po páde.
A vždy sa nájde niekto, kto kameňom hodí.
Tak už to raz medzi ľuďmi chodí.

báseň môjho života /metóda logoterapie/

som kto som
chcem sa dozvedieť kto som
počujem tlkot svojho srdca
vidím svoj odraz v tvojich očiach
túžim po hľadaní a nachádzaní
som o krok bližšie k sebe /a tým aj k tebe?/


tvárim sa, že som spokojná
prežívam všetko, čo prichádza
dotýkam sa zmyslu /ale nevlastním ho/


robím si starosti že raz si nebudem mať z čoho robiť starosti
plačem nad vecami smutnými i krásnymi
som na ceste a som tou cestou


dobre rozumiem, že všetkému sa nedá dobre rozumieť
tvrdím, že často neviem či to, čo tvrdím, je pravda
snívam o tom, že aspoň moje sny sú rozumné a pravdivé
snažím sa, aby som sa nikdy neprestala snažiť
dúfam, že nezabudnem dúfať


som to, čo bolo v tejto básni napísané medzi riadkami

Hudobné podzemie

V hudobnom podzemí
sa nedržia pri zemi
majú svoje dôvody
hlavy plné slobody

Oni nebudú s dobou plávať
ani si vzdušné zámky stavať
spája ich viac než len hudba
priateľstvo a v srdci túžba.

V hudobnom podzemí
sa nedržia pri zemi
majú svoje dôvody
hlavy plné slobody

Hoci im to sem-tam neladí
aj špinavý hlas ucho pohladí.

nie je to ďalšia latka do plota
v ich textoch je tlkot života.

V hudobnom podzemí
sa nedržia pri zemi
majú svoje dôvody
hlavy plné slobody

S nimi som na to prišla:
slová sú viac než čísla.
a pravda - hoci občas bolí
tá jediná nás vyslobodí.

V hudobnom podzemí
sa nedržia pri zemi
majú svoje dôvody
hlavy plné slobody