streda, 2. februára 2011

Modlitba

Pane, daj nech je na každú hádku /niekde/ láska

Na každú slzu úsmev

Na každú facku objatie

Na každú ranu liečivý čas

Na každú vinu odpustenie

Na každú otázku odpoveď

Na každú hlúposť pochopenie

A na každé naše slovo Tvoje Ticho.

AMEN.

Láska

To je keď otvoríš svoje srdce

A otváraš srdce druhému

Pokoj

To je keď všetko okolo teba

I v tebe stíchne

Radosť

To je keď sa usmeješ

A mohol si si aj nevšimnúť

MOJA ODYSEA – alebo báseň v troch dejstvách (rok 2003)

MOJA ODYSEA – alebo báseň v troch dejstvách

Opona sa dvíha.

Herci prichádzajú na javisko.

Dejstvo prvé:

Som dieťa v kolíske.

Očarené vôňou mamy

a svetlom neóniek.

Nado mnou sa skláňajú tri dámy,

krstné mamy nás všetkých

– kresťanov, židov, moslimov i hinduistov,

i tých, ktorí sú Bohu neverní.

PRAVDA – KRÁSA – DOBRO.

Tri nekonečné princípy sveta.

Božská trojica.

Pravda prehovorila prvá:

Všetko je Pravda, všade je Pravda,

vo všetkých je Pravda.

Len musíš dobre počúvať.

Prostredná bola Krása:

Keď budeš chcieť, budeš nádherná a očarujúca,

nikto ti neodolá a ty neodoláš nikomu.

Amen povedalo Dobro:

Bude v tebe semiačko Dobra.

(ako v každom človeku)

Len ho nezabúdaj polievať,

lebo čo nerastie, hynie.

A ako prišli, tak aj odišli...

Opona padá, opona sa dvíha.

Dejstvo druhé:

Dospela som.

Vraj zmúdrela.

A začala som sa dožadovať

svojho osudu.

Prvú som hľadala Pravdu.

Prešla som celý svet.

Stretla som všetkých.

No pravda sa stratila

– vo výrokoch politikov, v bulvári

a reklamách: Tento prášok je jediný správny!

Každý má svoje pravdy.

Každý má svoje lži.

S nádejou, aj keď so zrnkom sklamania,

(kohút prvýkrát zakikiríkal)

som sa teda obrátila na Krásu.

Choď do galérií, hovorili kunsthistorici:

Tam je krása!

Choď do hôr a k moru, hovorili cestovné kancelárie:

Tam je krása!

Choď na módne prehliadky, hovorili módni návrhári:

Tam je krása!

Poslúchla som všetkých,

no zdalo sa mi, že krása sa rozplynula

v make – upe a ideálnych mierach,

v slovách kritikov

a katalógoch cestovných kancelárií.

Sklamanie rástlo

(kohút druhýkrát zakikiríkal).

So slzami na krajíčku,

ako keď dieťa zistí,

že darčeky nenosí Ježiško,

som sa vybrala za Dobrom.

Stretla som opäť všetkých.

Stretla som Boha

- veď ten je dobrý,

vyznanie Syna Otcovi.

Kde je však to dobro,

ktoré je v každom z nás?

Kde je, keď sa bojuje a trpí?

Kde bol v Osvienčime Boh?

Ach, nemala som sa púšťať

na túto cestu.

Osudy tých, ktorých trikrát zradili

sú opísané v inom príbehu...

Opona padá, opona sa dvíha.

Dejstvo tretie:

Pribudli vrásky a šedivé vlásky, povedal by básnik.

Zostarla som, hovorí prozaik.

Dnes ma prekvapuje

pach vlastného tela

a to, že ešte vidím na tú neónku.

A snáď som už pochopila

tú surrealistickú metaforu osudu.

Jediná Pravda je,

že žijeme a umrieme

(veď aj v láske je kus klamstva).

Jediná Krása a Škaredosť

sú tvoje oči,

keď sa smejú a keď zúria.

Jediné Dobro a Zlo

si ty sám.

Veď ty jednými rukami objímaš aj zabíjaš,

jednými ústami miluješ aj nenávidíš.

Svoj osud si píše každý sám

a svet bude taký

pravdivý, krásny a dobrý,

akými ho my sami urobíme...

Opona padá.

Standing ovation.

poézia ako umenie

Odstrániť frázy a vykresať pravdu

z mramoru slov,

namaľovať obraz duše,

postaviť katedrálu človeku,

odfotografovať pravú tvár sveta

– to je úlohou poézie.

A básnik je len umelec,

ktorý sa v pote a krvi

snaží odkryť jediného človeka

– sám seba,

aby odhalil nás všetkých.