pondelok, 17. marca 2014

Katarzná sila straty múdrosti



 
 
Zhodou okolností to bolo na popolcovú stredu, keď som sa nečakane ocitla vo víroch hraničnej situácie. Došlo na jeden z mojich zubov múdrosti. Pravdu povediac, mali sme spolu pekný, symbiotický vzťah a mohlo to tak byť aj naďalej, keby osmička nezačala mať expanzívne chúťky. Exekutívne funkcie reagovali promptne a radikálne (vediac, že žiadne sankcie by tu nepomohli): zubárske kreslo-rontgen-výmenný lístok ku stomatochirurgovi-termín výkonu trestu. Na Račianske mýto ma sprevádzali mnohé rady skúsených existencionalistov, pohybujúce sa v širokom rozpätí od banalizujúcich mávnutí rukou až po hororové príbehy ala Kafka. Ešteže je tá skúsenosť neprenosná a každý sa v nej musí „vymáchať“ sám.

Do môjho horúceho kúpeľa priliali svoje majster kat s nemilosrdne tupou sekerou i ten  vlhký, mykajúci sa krk (pardón koreň). Života a nadobudnutej dôležitosti sa držal pevne, v smrteľnej agónii pomaly poznávajúc, že jeho chvíle medzi ostatnými bielymi dravcami sú zrátané. Ja som sa popri jeho dramatickom prechode do inej inkarnácie naučila čo-to o kapacite svojho dychu a schopnosti vydržať v situácii úplnej bezmocnosti. A v neposlednom rade o svojich masochistických (či mesiášskych?) sklonoch: keď bolo dokonalé, z úst mi vyšlo ĎAKUJEM. (děkuji, děkuji za bolest, jež učí mne se tázat, děkuji, děkuji za slabost, jež pokoře mne učí, zapěl by KáKá)

Po ceste domov došlo aj na slzy učiace citu. No to pravé zrkadlo ma čakalo po otvorení dverí bytu: náš kocúr sa pri pohľade na mňa naježil tak, že Babin Jagin čiernychrbátikhebkýkožúšok by ku nemu mohol ísť do učenia.

Najbližšie dni pre mňa znamenali návrat do orálneho štádia. Všetka moja pozornosť sa sústredila na nemožnosť dosiahnuť slasť z jedenia a rozprávania. Ale netrvalo dlho a paralyzované chuťové a ľavohemisférové bunky si začali priam gurmánsky vychutnávať detskú výživu, hašé so zemiakovou kašou, rozmixovaný polievkový mix (môžem odporučiť kombináciu brokolica, huby a kurací vývar) a sebaľútostivé opisy vonkajšieho i vnútorného výzoru mojej ústnej dutiny.

A tak behám do chladničky po ľad, hypochondricky do seba hádžem tabletky a lejem litre šalvie, harmančeka a repíka. Aby som sa trochu rozptýlila, čítam k tomu detektívky ako na bežiacom páse. Za 5 dní spolu s detektívmi prídem na a vyriešim aspoň 10 vrážd a všetka tá brutalita s mojou inak vcelku citlivou povahou absolútne nič nerobí.

...

Prvý deň v práci. Stále rozprávam na pol úst (s vypätím síl na ¾), čo niektorí klienti s radosťou privítajú. Veď čo už môže byť pre klienta väčším potešením než mlčiaci psychológ?!! Predchádzajúci týždeň na mne však zanechal aj iné stopy. Nakreslené kura so 4 nohami mi príde nesmierne originálne a na vyhlásenie klientov, že chcú voliť pána premiéra reagujem nie celkom profesionálne, že nech to nerobia, lebo je veľmi hlúpy a škaredý...

 

Keď tak nad tým rozmýšľam, začína sa mi moje hlúpnutie celkom páčiť. Nahliadnutie na dno svojich síl a možností je zvláštne očisťujúce. Katarzné. Napĺňajúce zmysel pôstu. Takže moje predsavzatie na najbližšie 4 týždne by mohlo znieť: brániť sa vedomiu vlastnej múdrosti ako to len pôjde...