Ja som Slovák, ty Slovenka, podaj rúčku...
nôti mi do ucha moja mama. Mám asi 5 rokov, leží vedľa mňa v posteli a na dobrú noc mi spieva ľudové pesničky. Detským ušiam unikajú falošné tóny jej hlasu, vnímam len jej materinskú lásku a lásku k tým ľubozvučným hláskam. V mojich detských snoch potom klušú po nábreží Dunaja vrané kone.
Hej skauti hor sa, volá vlasť, buď pripravený v každý čas, k obrane pravdy a krásy, mladosť sa o slovo hlási. Hej skauti hor sa, volá vlasť, hej skauti volá VŠETKÝCH NÁS...
Celý tábor stojí v táborových tričkách na rannom nástupe. Na programe je: vztyčovanie slovenskej vlajky, skautská hymna /slovenskú spievame večer/, zahajovanie ďalšieho dňa. Naše chichotanie a prísny pohľad vedúcich.
Tieto slová ma voľakedy formovali a aj po rokoch ma oslovujú viac než text našej mierne paranoidnej hymny na nápev melancholickej ľudovky. Nie bitie sa do pŕs, ale každodenné volanie k službe: prírode, ľuďom, hodnotám, ktorým veríme a prostredníctvom nich aj vlasti.
Byť pripravenými: nie ku obrane jazyka či územia, ale celkom jednoducho (a inter-nacionálne): pravdy a krásy.
No, no, not Slovenia, not Czechoslovakia, SLOVAKIA. Yes, we realy let fish swim in a bath before Christmas. Yes, we like to drink sour milk.
Vysvetľujem nechápajúcim Angličanom. Po mesiaci prestanem na otázku how are you? odpovedať úprimne a vyberám si z dvoch alternatív: I am fine or I am busy. Po pol roku ich prestanem napomínať, že Slovensko neleží vo východnej, ale strednej Európe. Počas homesick nálad si dookola púšťam slovenské pesničky. V listoch dostávam výstrižky zo slovenských novín a časopisov. Po roku sa neviem dočkať návratu domov.
Kto chce zistiť, čím je pre neho jeho vlasť, nech skúsi žiť nejaký čas v zahraničí...
Slovo vlasť sa stihlo stať predmetom zákonov, predvolebného boja, televíznych relácií, článkov v novinách, karikatúr, diskusií pod nimi, protestov na námestiach.
Ale snáď bol celý ten humbuk v niečom aj užitočný. Kedy inokedy by sme sa samých seba opýtali: čo to vlastne vlastníme (hoci vlastníme skutočne? možno len dostávame do daru...). A čo môže vlastne vlastniť nás? Čo považujeme za svoje? Koho za svojich? V akej reči sú naše sny a túžby?
A k politikom, ktorí by chceli naše (ne)vlastenectvo spútať zákonmi?
Ako napísal Kahlil Gibran: "O týchto (čo tvoria zákony) môžem povedať len toľko, že aj na nich svieti slnko, ale že sú k nemu obrátení chrbtom. Títo vidia len svoje tiene, a ich tiene sú im zákonmi a slnko ničím, iba tvorcom ich tieňa. Pre nich uznávať zákon znamená zohnúť sa a obkresliť svoj tieň na zem."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára