Vo Vierkinom kresle

Je nedeľné ráno. Z kostola sa ozývajú zvony.
Z knižnice na mňa hľadia jej obľúbení spisovatelia.
Obrazy na stenách volajú do iných čias.

Spomínam, ako sme tu spolu sedávali: ona v kresle, ja pri nej.
Vierka mala v lone knižku s fotografiami
jej milovaných hôr.
Prezerali sme si ju.
Obe sme vytrvalo kráčali.
Len ona z vrcholu zostupovala,
kým ja som naň stúpala.
Občas však zastala, otočila sa.
Ozvena ku mne raz priniesla jej slová:
A tam sa budem už len smiať.
Smej sa, milá Vierka, smej!
(kľudne aj na našich pozemských trápeniach!)

Vo Vierkinom kresle
o niekoľko rokov neskôr.

A v mojich rukách jej román.
Spolu s ňou som sa túlala
pražskými uličkami,
stretávala priateľov, žiakov,
zažívala takmer nepredstaviteľné udalosti.
A potom doma, na Slovensku...
Dychtivo som sledovala jej kroky a odvahu.
Dôverne ju chápala.

Tak vzdialené, a predsa tak blízke,
také sme boli my dve.


p.s.: napísané k nedožitej stovke mojej pratety, stredoškolskej učiteľky ruštiny a slovenčiny, publicistke a spisovateľke, priateľskej, vtipnej, úprimnej, odvážnej žene - Vierke Štetkovej.