Polovica mojej rodiny je katolícka, druhá polovica evanjelická. A ja stojím na moste medzi nimi, dívam sa na obe strany brehu, aj na rieku, čo tečie podo mnou.
Vždy sa ma rovnako dotýkalo, keď evanjelici kritizovali katolíkov, aj keď katolíci „ohovárali“ evanjelikov. A obhajovala som jedných pred druhými, úplne paradoxne: lebo medzi katolíkmi som sa cítilia viac ako evanjelička a naopak...
Chodím do obidvoch kostolov a v oboch sa cítim rovnako dobre. V katolíckych sa mi páči architektúra, umenie, tradícia svätcov, presný poriadok omše, vážim si, že katolícka cirkev pretrvala, napriek mnohým problémom, 2000 rokov. V evanjelických kostoloch je to zase ich jednoduchosť, flexibilnejšie obrady, inšpiratívnejšie kázne, vážim si odvahu protestantov vzoprieť sa voči väčšine, nájsť si vlastnú cestu a kráčať po nej.
Vidím prednosti aj nedostatky oboch cirkví, veľa múdrych, ale aj slabých predstaviteľov, veriacich ochotných bojovať (zbraňami či slovami) v mene svojej pravdy i tých, za ktorých hovoria činy, konané s radosťou a láskou.
Možno dôvodom, prečo odďaľujem voľbu, do ktorej cirkvi vlastne patrím, nie je moja nerozhodnosť, ale to, že nechcem prísť o tú rozmanitosť.
Moje ekumenické vyznanie viery netvorí výčet zjavených právd, na ktorých sme schopní sa zhodnúť, ale jediná veta: áno, som kresťanka a som na to hrdá!
Nakoniec nebudeme súdení podľa toho, do akej cirkvi sme patrili, ale akými ľuďmi sme boli, nakoľko sme dokázali byť tolerantní jeden k druhému, rešpektovať inakosť a pozrieť sa na svet aj očami toho druhého . A očami Krista...
A na záver slová Bernarda z Clairvaux, ktoré by sa mohli stať mottom pre ekumenizmus:
Prehlbujme to, čo nás spája,
prekonávajme to, čo nás rozdeľuje,
uchovávajme to, čo nás rozlišuje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára