Od napisania novely Smrt Ivana Iljica uplynulo 122 rokov. Co sa odvtedy na umierani zmenilo? Co ostava rovnake?
Tolstoj aj Roth opisuju zivoty starych muzov, priemernych a nicim vynimocnych. Rozpravaju pribeh ich rozpadajucich sa tiel a prebudzajucich sa dusi. Opusteni a opustajuci, nepochopeni a nechapajuci musia celit bolesti, strachu, pocitu neuzitocnosti a trapnosti, vecnym otazkam: Preco zit? Preco umriet? Aky to ma vsetko zmysel?
Sudca Ivan umiera na rakovinu. Oklamany lekarmi, prenasledovany spomienkami a lutostou, lezi vo svojej izbe. Navstevuju ho priatelia, ktori vyjadruju falosny zaujem (v skutocnosti ho uz odpisali). Zistuje, ze zena a deti neocakavaju jeho uzdravenie, ale smrt.
Bezmenny muz Rotha ma za sebou uspesnu karieru reklamneho agenta, tri neuspesne manzelstva a viacero operacii srdca. Rozhodne sa prestahovat do mestecka pre dochodcov Starfish Beach, aby sa mohol venovat malovaniu, plavaniu a … “neznesitelnej osamelosti”.
Obaja spominaju na minulost, bilancuju:
Ivan: “Co ak kariera, usporiadany sposob zivota, rodina, socialne aktivity neboli nicim inym nez klamstvami?”
Everyman: “Bolo by vsetko ine, keby som ja bol byval iny a urobil vsetko inak? Bolo by vsetko menej puste, ako je teraz? Samozrejme, ze bolo! Ale urobil som to takto.”
Obaja myslia na smrt:
Ivan: “Bol som zivy a teraz moj zivot odchadza. Postupuje to a nemozem to zastavit. Kde budem, ked tu uz nebudem?”
Everyman: “Zrazu sa ocitol strateny v nicote, v nebyti, strateny a unasany, a zacal sa donho vkradat strach. Co ak sa clovek nerodi, aby zil, ale aby umrel?”
Obaja nachadzaju kusok tepla a pochopenia:
Ivan u sluhu Gerasima “Jediny vztah teraz ponuka utechu.”
Everyman u dcery Nancy: “Uvedomil si, ze tuzba po uteche nie je malickost najma ked ju poskytuje clovek, ktory vas priam zazracne stale lubi.”
A obaja nakoniec dozrievaju k poznaniu, akceptacii.
Ivan, ked je schopny pripustit, ze nezil dobry zivot.
Everyman najde utechu, ktoru mu nedokazali dat zivi, medzi mrtvymi na cintorine: “Ostali z nich len kosti, kosti v debne, ale ich kosti su jeho kostami. Telo sa rozplynie, ale kosti pretrvaju.”
Co sa teda zmenilo? Ano, v 19. storoci chorych zatvarali do tmavych izieb , v 21. storoci ich davame do bielych nemocnic, domovov dochodcov (alebo dochodcovskych kolonii, ako to priznacne nazyvaju v USA). Ale dramy ostavaju rovnake, menia sa len herci a kulisy…
Vravi sa, ze od narodenia sa ucime umierat. Smrt nie je opakom zivota, ale jeho sucastou.
“Realitu neprerobis. Ber ju ako prichadza. Drz sa a ber ju ako prichadza,“ pise Roth.
A realitu smrti ani neukryjes. Je tam, za nablyskanym svetom medii, nasimi uponahlanymi zivotmi. Vzdy blizsie nez si myslime.
Vedomie vlastnej smrtelnosti zaroven nastavuje zrkadlo zivotu: ukazuje, aky je a aky by mohol byt.
Preto je dolezite (hoci tazke) pisat a citat knihy o umierani.
Preto je kniha P. Rotha pre kohokolvek a o komkolvek.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára