Každý z nás pozná, čo to je smútok, vina, bolesť, strach. Patria k životu rovnako ako radosť, láska, šťastie. Pre niektorých z nás sa však možu stať pascou, zrkadlovým labyrintom, z ktorého ťažko hľadajú cestu von. Sami, no často s pomocou iných – psychiatrov, psychológov, kňazov, priateľov /ktorí to s nimi napriek všetkému nevzdajú/.
Niektorým sa to nepodarí a volia smrť.
Asi najlepšia charakteristika depresie je z pera slovenského scénografa Aleša Votavu /1962-2001/. Myslím, že jeho slová možu byť inšpiratívne pre nás všetkých. Depresia je totiž mementom, že všetko nemusí byť vždy v poriadku a ľudská duša je krehká.
„ Depresia. Ako sa prejavuje? Záchvat sebanedôvery, nadsadené uvedomenie si vlastných nedostatkov, hysterické pocity straty pevnej pôdy pod nohami, strata perspektívy – chuti pokračovať k nejakému konkrétnemu cieľu. Pocit slabosti voči svetu, strach zo staroby, strach zo samoty „nikto ma nemá rád“ (presnejšie: nemajú ma radi tí, čo by som chcel), správanie zúrivého dieťaťa. Sebadehonestácia. Čo sa dá na sebe vážiť si? Vlastnú silu, schopnosť vynájsť sa, pomôcť si, koncentráciu, nadhľad nad sebou. Čo ju spôsobuje? Keď hľadám oporu mimo seba. Únava a prepracovanosť. Záchvat sebaľútosti. Pripustenie úvah o bezvýchodiskovosti. Strata nadhľadu nad sebou. Narušený vzťah k času. Uvedomenie si jeho nezadržateľného plynutia. Premenlivosť nálady. Fyzická slabosť. Podľahnutie diktátu vlastného telesna. Čo robiť proti. Plávať. Chodiť medzi ľudí aj do nich. Odburávať vlastné škrupule vo všetkých oblastiach. Hľadať čo najúčinnejší spôsob oddychu – more, hory, priatelia. Starať sa o seba! Dopriať si príjemného. Vidieť proporčne pomer medzi svojimi prednosťami a nedostatkami. Pracovať s mierou a tak, aby som si svoju prácu a jej výsledky vážil...“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára