pondelok 15. júna 2009

po smrti Daniela Tupého /príspevok do .týždňa/

Najvačšou zbraňou skinheadov nie sú zbrane v ich rukách, ani myšlienky v ich hlavách. Je to strach. Náš strach. To s čím rátajú a čo im zároveň dodáva odvahy. Strach politikov a policajtov. Strach možných obetí (ktorými sa skutočne može stať ktokoľvek z nás). Strach svedčiť. Strach postaviť sa na stranu slabšieho. Strach z neznámeho, zakorenený hlboko v našich srdciach, ktorý im zabezpečil tichý súhlas, kým bili ICH a nie NÁS.
Čo s tým? Zakryť pred ním oči, poprieť ho? Alebo si ho priznať a pozrieť sa mu priamo do očí?

K víťazstvu zla je potrebné len jedno – aby dobrí ľudia nič neurobili. E. Burke
Áno, je to aj naša ľahostajnosť k tomu, čo sa deje okolo nás i v nás, ktorá podporuje šírenie násilia a nenávisti. Takto sa stávame spoluzodpovednými za obraz světa, v ktorom žijeme. Vravíme si: veď sami predsa nič nezmožeme! Ale kto, keď nie my?

Je naivné myslieť si, že zlo bude niekedy porazené. Nebude. Vždy znova a znova vstane a objaví sa na mieste, kde by sme to najmenej čakali. A my sa musíme proti nemu znova a znova postaviť. Zlo bude mať nad dobrom vždy prevahu, ale práve to je dovod, aby sme proti nemu nikdy neprestávali bojovať.

Žiadne komentáre: