jeden deň v červenom tričku

„Červená farba je výrazom vitálnej sily, nervovej a hormonálnej aktivity, indikuje ráznosť, impulzivitu, tendenciu víťaziť, chuť žiť plný život.“ psychologická charakteristika podľa Luschera

Veď ja nemám v skrini nič červené!, napadlo ma hneď ako som si prečítala o proteste červená Harabinovi. Nakoniec sa mi predsa len podarilo vyhrabať jedno červené tričko /pri tej príležitosti som konečne vymenila zimné oblečenie za letné/. Nasledujúce ráno som si ho teda obliekla, hoci mi tá farba ozaj nie je sympatická a išla za každodennými povinnosťami a radosťami.
Na obed som sa ešte pustila do pár krátkych debát cez chat zisťujúc, že sa skoro nikto z mojich kamarátov nechystá, lebo veď práca, lebo na to nie je čas ani nervy, lebo: čo vlastne ten Harabin spravil? Trochu impulzívne a rázne /žeby tá farba predsa na mňa začínala mať nejaký vplyv?/ odpovedám, vysvetľujem, vyzývam.
Poobede mám chvíľu času, tak si idem čítať do sadu Janka Kráľa. Vo svojej najnovšej knihe Japonec Haruki Murakami píše: „Let´s face it: Life is basically unfair. But even in a situation that is unfair, I think it is possible to seek out kind of fairness. Of course, that might take time and effort. And maybe it won´t seem to be worth all that. It is up to each individual to decide whether or not it is.“
S týmito slovami v hlave prejdem ponad Dunaj a ulicami Starého mesta na Župné „červenkasté“ námestie, ktoré je už plné vitálnych a aktívnych ľudí. Žiada sa mi trochu schladiť, tak vstúpim do Kapucínskeho kostola. Pane, zmiluj sa, zmiluj sa, spieva práve kostolný zbor. Aké pravdivé, aké výstižné, napadne ma. No už začína protestné zhromaždenie, vychádzam teda von. Zaznievajú rázne i pokorné slová, dozvedáme sa o priebehu potlačenia demonštrácie za dodržiavanie ľudských práv v Číne, Harabinových výrokoch, ale aj, kto to je eschatologický optimista. Tlieskame, pískame, kričíme. It IS worth all that! O pár minút je koniec a my sa rozchádzame každý svojím smerom, za svojim ďalšími povinnosťami a radosťami. Mňa niečo ťahá späť do kostola. Práve končí omša a veriaci spievajú: slnko zasvieti, hlad sa vytratí, slza sa vyparí. Pridávam sa ku nim a na chvíľu uverím, že to je dáke znamenie, že všetko /nakoniec/ dobre dopadne.

Večer si doma vyzliekam prepotené červené tričko. Nebolo to v ňom až také zlé. At least I made one good decision.