keď volá vlasť

Ja som Slovák, ty Slovenka, podaj rúčku...
nôti mi do ucha moja mama. Mám asi 5 rokov, leží vedľa mňa v posteli a na dobrú noc mi spieva ľudové pesničky. Detským ušiam unikajú falošné tóny jej hlasu, vnímam len jej materinskú lásku a lásku k tým ľubozvučným hláskam. V mojich detských snoch potom klušú po nábreží Dunaja vrané kone.

Hej skauti hor sa, volá vlasť, buď pripravený v každý čas, k obrane pravdy a krásy, mladosť sa o slovo hlási. Hej skauti hor sa, volá vlasť, hej skauti volá VŠETKÝCH NÁS...
Celý tábor stojí v táborových tričkách na rannom nástupe. Na programe je: vztyčovanie slovenskej vlajky, skautská hymna /slovenskú spievame večer/, zahajovanie ďalšieho dňa. Naše chichotanie a prísny pohľad vedúcich.
Tieto slová ma voľakedy formovali a aj po rokoch ma oslovujú viac než text našej mierne paranoidnej hymny na nápev melancholickej ľudovky. Nie bitie sa do pŕs, ale každodenné volanie k službe: prírode, ľuďom, hodnotám, ktorým veríme a prostredníctvom nich aj vlasti.
Byť pripravenými: nie ku obrane jazyka či územia, ale celkom jednoducho (a inter-nacionálne): pravdy a krásy.

No, no, not Slovenia, not Czechoslovakia, SLOVAKIA. Yes, we realy let fish swim in a bath before Christmas. Yes, we like to drink sour milk.
Vysvetľujem nechápajúcim Angličanom. Po mesiaci prestanem na otázku how are you? odpovedať úprimne a vyberám si z dvoch alternatív: I am fine or I am busy. Po pol roku ich prestanem napomínať, že Slovensko neleží vo východnej, ale strednej Európe. Počas homesick nálad si dookola púšťam slovenské pesničky. V listoch dostávam výstrižky zo slovenských novín a časopisov. Po roku sa neviem dočkať návratu domov.
Kto chce zistiť, čím je pre neho jeho vlasť, nech skúsi žiť nejaký čas v zahraničí...

Slovo vlasť sa stihlo stať predmetom zákonov, predvolebného boja, televíznych relácií, článkov v novinách, karikatúr, diskusií pod nimi, protestov na námestiach.
Ale snáď bol celý ten humbuk v niečom aj užitočný. Kedy inokedy by sme sa samých seba opýtali: čo to vlastne vlastníme (hoci vlastníme skutočne? možno len dostávame do daru...). A čo môže vlastne vlastniť nás? Čo považujeme za svoje? Koho za svojich? V akej reči sú naše sny a túžby?

A k politikom, ktorí by chceli naše (ne)vlastenectvo spútať zákonmi?
Ako napísal Kahlil Gibran: "O týchto (čo tvoria zákony) môžem povedať len toľko, že aj na nich svieti slnko, ale že sú k nemu obrátení chrbtom. Títo vidia len svoje tiene, a ich tiene sú im zákonmi a slnko ničím, iba tvorcom ich tieňa. Pre nich uznávať zákon znamená zohnúť sa a obkresliť svoj tieň na zem."

Straty a nálezy

Čo sa stane, keď sa pred našimi očami zrúti niečo neviditeľné? Nemáme žiadny hmatateľný dôkaz, ale vieme, že čosi, čo tu ešte pred nedávnom reálne existovalo, čo dokonca dávalo zmysel našej existencii, kamsi zmizlo.

Nedá sa postupovať ako keď si večer spomenieme, že sme si niekde zabudli dáždnik. Deduktívne usudzujeme: kedy sme ho použili naposledy? Ráno pršalo, poobede už nie, tak pravdepodobne ostal v kancelárii. Netrpezliví môžu zavolať vrátnikovi, nech sa ide pozrieť, či je naozaj tam. Ostatní sa mu /a svojej ešte stále fungujúcej pamäti/ potešia nasledujúci deň, keď ho sami, v kúte za dverami, nájdu.

Začínajú sa nabaľovať ďalšie vrstvy otázok: ako sa môže tak rýchlo pokaziť niečo, na čo sme vynaložili veľa času, námahy, toľko zo seba samých? Kto za to môže?

Hoci svoju prvú päťku v živote som dostala z fyziky /zaujímalo by ma, kde skončil prof. Tancer, ktorého tak rozčulovalo spolužiakovo tričko s fotkou Prodigy/, čo dosť oslabilo moju zvedavosť na fyzikálny svet a zosilnilo záujem o ten nehmotný, ešte si pamätám, že akcia vyvolá reakciu, jablko je ťahané k zemi gravitačnou silou a že platí zákon zachovania energie. Všetky tie vzorce, veličiny a jednotky, akokoľvek vzdialené, keď som si ich pred písomkou písala na ťahák, istým spôsobom ma ubezpečovali, že vesmír je relatívne pochopiteľný a vysvetliteľný. Ale aké zákony fungujú medzi našimi srdcami? Obsahujú ako atómy jadro a obal, protóny, neutróny, elektróny, ktoré sa vzájomne priťahujú a odpudzujú? Existuje vzorec na štastie? V akých jednotkách sa dá odmerať?

Niektorí vzťahoví optimisti tvrdia, že je zbytočné sa takto pýtať, že sa treba otriasť a íst ďalej. Že to pre nás nebol pravý človek. Že nebola tá správna chvíľa. Treba zabudnúť.

Akoby bol ľudský mozog počítač, kde sa nadbytočné súbory myšlienok, strachov, snov, dajú jedným kliknutim myšou vyhodiť do koša či rovno vymazať.

Keď nám dôjde "štava", stačí dať na pár hodín nabiť a dokážeme zase naplno fungovať. Zachytiť všetko, čo nás ohrozuje, antivírovým programom.

Nech tomu, kto chce či potrebuje, verí, môj život sa však viac než na geniálnu vecičku z kovu a plastov podobá na reťaz. Áno reťaz, dobre čítate. Stratených lások, šancí, ideálov. Uskladnených v stratoch a nálezoch na neznámom mieste. Naložených v naftalíne sĺz a potu.

Jedného dňa zistím, kde sa presne nachádza /len dúfam, že to nebude záložňa!/, vyberiem sa tam a pohladím všetko prstom ako svoju zamračenú tvár na fotografii z detstva.

A možno nájdem odpovede na všetky moje otázky. Budú v prázdnom priestore v ohnivkách tej neviditeľnej reťaze.

Trochu o duši /W. Szymborska

Trochu o duši

Duši jen míváme.
Nikdo ji nemá ustavičně
ani navždycky.

Den za dnem,
rok za rokem
lze se obejít bez ní.

Občas jen ve chvílích nadšení
a strachu dětství
zahnízduje se déle.
Občas jen v údivu,
že jsme staří.

Zřídka nám asistuje
při obtížných pracích,
jako je přemísťování nábytku,
nošení kufrů anebo chůze v botách, které tlačí.

Když vyplňujeme dotazníky
a sekáme maso,
mívá zpravidla volno.

Z tisíce našich rozmluv
účastní se jen jedné,
a ani to ne vždycky,
protože dává přednost mlčení.

Když nás tělo začíná bolet a bolet,
potichu opouští službu.

Je náročná:
nerada nás vidí v davu,
protiví se jí náš boj o lacinou převahu
i obchodnické brebentění.

Radost a smutek
nejsou pro ni různé pocity.
Jen jsou-li spojeny,
je přítomná, je s námi.

Můžeme se na ni spoléhat,
pokud si nejsme ničím jisti,
ale jsme na vše zvědavi.

Z hmotných předmětů
má v oblibě hodiny se závažím
a zrcadla hořlivě pracující
i tehdy, když se nikdo nedívá.

Neříká, odkud přichází
ani kdy nám zase zmizí,
ale zjevně čeká, kdy se jí na to zeptáme.

Vypadá na to,
že jak ona nám,
rovnež i my
jsme jí k něčemu potřební.

svojou vlastnou cestou

Vlastnou cestou /venované Patti Smith/

Neboj sa íst svojou vlastnou cestou

Hoci to prinesie bolesť

Nepochopenie

Budú na teba kričať

Ty budeš mlčať

A potom sa tisíci krát pýtať:

Mýlim sa ja alebo oni?

Neboj sa íst svojou cestou

Vyvedie ťa z miesta, v ktorom si uviazol

Presne tam, kde máš dôjsť

Na čo ti sily budú stačiť

Ani o krok viac

Ani o krok menej

Neboj sa íst cestou

Dovedie ťa na otvorenú lúku

Budeš behať po zelenej tráve

Ako dieťa, čo ušlo z domu

Ako pes odtrhnutý z reťaze

Ako žobrajúci jednonohý mrzák

Neboj sa íst

Je to lepšie než ostať stáť

Nechať stŕpnuť myšlienky

Pozerať vzad

Premeškať čas

Plánovaním

Svojich ciest

S. Karásek: SMÍCH VE SMRTI /rozlúčka s Karlom Krylom/

Cesta životem je tak krátká,
mně ani nestačí narust bradka,
na krátké cestě ještě je zkratka,
srdce ti, bratříčku, zavřelo vrátka.

Dlouhý je Dunaj a krátká je Svratka,
tělo je pouze ducha ohrádka,
na lásku Boží je smrtka krátká,
ta láska trvá, ta není vratká.

Slovo, to není jenom klam pouhý,
to není hříčka pro děvky a slouhy,
srdce to cítí, je-li plné touhy,
že noc byla krátká a den bude dlouhý.

Zavřeli vrátka, ale lid víry,
nevěří na štěrbiny, díry a škvíry,
věří, že ved dveřích stojí sám Pán,
on pro nás drži vrata dokořán.

Ani jsi nám neřek "Kluci, těpic",
a my jsme smutný, ale nic víc,
nás tady čas ještě sem a tam honí,
jedeme dál, práskni do koní.

Tak tady s klukem, tak tady pějem,
a my se té smrti tak trochu smějem,
že na nás zítra či pozítří čeká,
to je její věc, to nás neleká.

Karásek o odpustení

Co je to odpuštění a je vubec možné odpustit?
S. Karásek: Ja tu příležitost neměl. Jsem na ni připravenej, hrozně rád bych někomu odpustil, ale zatím nemám viníka.

Žádný podrazy, žádné křivdy?
SK: Křivdy ano, ale beru to tak, že to život přináší. Jindy přece zase udělám krivdu já... To je život: tím, že ho žiješ, se ti někde něco vylije (príhoda, keď mu hostia na nový koberec vyliali tuš)... Ublížil sobě, ublížil koberci, ublížil něčemu. Třeba mně okradl, tak ublížil sobě, mně to bylo jedno.

Co je tedy vlastně odpuštění?
SK: Osvobození od něčeho, co tě otravuje. Otravuje tě výčitka, nevyrovnané účty, otravuje tě to, žes byl pokorenej, furt ti to vrtá v hlavě a jednoho krásného dne se toho máš zbavit. Neotravuje to ani tebe, ani toho druhého a jsi volnej

Ale nezapomeneš na to.
SK: Zapomenu. Je to zničení jedovatého otravování, dezinfekce.