Počujem spev vtákov v korunách stromov.
Počujem hluk ulice - trolejbusy vezúce cestujúcich po nemenných trasách, autá plné večne sa meniacich ľudí.
Počujem ľudí v parku - ich slová však zanikajú v ostatných zvukoch.
Počujem ticho v sebe. Ticho, v ktorom vznikajú myšlienky, predstavy, nápady, strachy, lásky. Ticho, v ktorom raz všetky opäť skončia.
Cítim príjemne chladivú trávu pod mojimi bosými chodidlami. Prsty sa mi zabárajú do toho mäkkého koberca.
Cítim nie najpríjemnejší dotyk predlaktia a vyrastajúcich chĺpkov na mojich lýtkach.
Vo vzduchu dlho neviem zachytiť žiadnu pachovú stopu. Je to príjemné a prirodzené - takto si nerušene dýchať.
Vidím zeleň okolo seba: stromy, kríky, trávu a v nej množstvo pestrofarebných ľudí: oddychujúcich, nenáhliacich sa (ako by sa líšil ten pohľad o pár desiatok metrov ďalej - za bránou záhrady).
Počujem.
Cítim.
Vidím.
Prírodu.
Ľudí.
Seba.
Tak blízko pri sebe.
Tak ďaleko.
Tak blízko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára