Snívam... Letím ako čajka,
vychutnávam si svoj nebeský let,
ako Ikaros sa dotýkam slnka,
aj za cenu, že sa mi krídla roztopia.
Lietam slobodne, zobem omrvinky
z rožku, lovím ryby
a nikdy sa nezdrhnem ich kosťami.
Kúpem sa v námornicko-modrej vode,
lietam za padajúcimi hviezdami,
norím hlavu do bielej peny,
len tak si zaškriekam.
Znenazdajky a ocitnem
v pazúroch dravca.
Umieram s úsmevom v zobáku.
Som súčasťou jedného reťazca.
Zobudím sa... sedím v zlatej klietke
ako pestrofarebný papagáj,
hovorím neosobné slová,
ktoré ma ktosi naučil,
zabudol som už lietať,
žeriem mrkvu postriekanú chemikáliami
a hnedé granule kúpené v chovateľských potrebách.
Keď zaškriekam, dajú na mňa plachtu
a skríknu, nech držím zobák!
A ja poslúchnem, lebo ma to tak ktosi naučil.
Umieram pomaly na záhadnú chorobu,
tvárim sa, že sa nebojím smrti,
lebo ma to tak ktosi naučil.
Posledné minúty trávim u zverolekára,
pozerám na slzy stekajúce po lícach
mojich pánov, no nič necítim,
lebo ma to tak ktosi naučil.
Prečo žijeme v klietkach,
keď máme v sebe krídla čajok,
nespútanosť morí?
Lebo nás to tak ktosi naučil?
