(ne)POHODA SLOBODY
Hneď na začiatku sa vám priznám. Vôbec sa mi nechcelo do písania týchto riadkov. Zdalo sa mi, že všetko dôležité už bolo povedané a napísané - ódy na festival (ktoré nepotrebuje), aj hanobenie (ktoré si nezaslúži): kto tam nebol, aj tak nepochopí, kto bol, tomu nič vysvetľovať netreba; facebookové podporné skupiny aj slovné prestrelky v diskusiách: dve strany virtuálnej mince; brilantné analýzy od slovenských intelektuálov, aj tiché sviečkové zhromaždenie na Hviezdoslavovom námesti. Zdalo sa mi, že už zaznelo všetko. Namiesto veľkých slov a giest sa mi chcelo len nájsť si čas a miesto na zastavenie sa, utriedenie myšlienok a pocitov.
No akýsi tichý hlas mi hovorí, že to, napriek nechuti, musím spraviť: Čo ak neexistuje lepší spôsob (seba)reflexie než je práve písanie?
Letné horúce slnko na chvíľu prekryli tmavé mraky. Tráva je stále mokrá (ako stvorená na pošmyknutie) a vzduch zvláštne vonia. No ako dúha po daždi sa predo mnou rozprestierajú všetky tie úžasné chvíle, hudobné, literárne, divadelné zážitky, východy a západy slnka, horúčavy i prehánky, hviezdnatá obloha a bledý mesiac, pomoc pri stavaní stanu od neznámych ľudí, ale aj rozvoľnená nálada iných v nočných hodinách, ktorá mi (ako abstinentovi) častokrát ubrala z dojmov z vystúpení, ranné odpočuté rozhovory z okolitých stanov, spoločné umývanie zubov a čakanie v rade na sprchu, na pivo, kofolu a cigánsku, stretnutia s (duchom) blízkymi ľuďmi.
Tak a tú ľahšiu časť už mám(e) za sebou. Poďme ďalej: roky v skautingu a chodenia po slovenských horách ma naučili vážiť si a rešpektovať prírodu, jej kruté a nevyspytateľné zákony, proti ktorým sme bezmocní. Pamätám si na júlovú snehovú víchricu v Tatrách, zatopené stany a sušenie premočených vecí, úrazy a choroby. Preto som brala slová Miša Kaščáka o prichádzajúcej búrke vážne (možno vážnejšie než väčšina) a tak ich tlmočila ďalej - aj svojim známym, ktorí sa na koncert AMO chystali...
Nasledovali udalosti, ktoré otriasli každým. A mnohými aj jedna otázka: naozaj bolo všetko, ako malo byť? Isteže: nikdy nie je všetko, akoby malo byť. Žijeme vo svete obmedzených možností. Nešťastie je vždy bližšie než by sme chceli a čakali.
Dear Patti (Smith), let´s face it: people have the weakness too - táto veta ku mne prišla. Možno je sila človeka v tom, že tejto slabosti čelí, prekonáva sa, bojuje so strachom a práve cez to všetko sa stáva silným. No stále: dokázala by som tieto slová povedať rodine človeka, ktorý prišiel pod stanom o život, či tých, ktorí o život stále bojujú? Dear child, you know: words have the weakness too... (z diaľky počujem špecifický Pattin hlas).
Všetci to veľmi dobre vieme: Pohoda už nikdy nebude taká ako pred tým.
Áno, Pohoda je Sloboda. Pohoda je Voľnosť. Pohoda je naša slovenská Pýcha. Pohoda je o stretávaní a rešpektovaní odlišných životných štýlov, názorov a hudobných žánrov, mladých so staršími a starších s mladými, Slovákov s cudzincami a naopak.
Áno, Pohoda je aj Zodpovednosť. Pohoda sú aj Hranice. Pohoda je aj Pokora pred Niečím, čo presahuje naše slová a gestá. Napriek tomu všetkému, čo nám za 13 rokov svojej existencie dala (i vzala: napríklad mnohé naše predsudky), je aj ona len živým a vyvíjajúcim sa organizmom, so svojimi prednosťami i nedostatkami. Silným a krehkým zároveň.
Deň po tohtoročnej Pohode sa mi sníval sen. Sedeli sme s Patti Smith na starodávnej posteli a dlho sme sa spolu rozprávali. Nakoniec mi povedala: Neboj sa íst svojou vlastnou cestou, hoci prinesie bolesť... Pohoďácka téma.
Verím, že organizátori sa nebudú báť íst ďalej svojou vlastnou cestou. A že sa na nej nezabudnú pozerať pod nohy, ale ani pred seba a nad hlavu. Rada sa ku nej na trenčianskom letisku (či už to bude o rok alebo neskôr) pridám. A možno sa naučím ďalšiu lekciu o (ne)pohode slobody.
V Martine 25. 7. 2009, týždeň po Pohode
