streda 18. augusta 2010

pestrofarebné úlomky z denníkov Virginie Woolfovej

  • Pokud jde o krásu, pro jedny oči je jí až přiliš!
  • Šváby lezou na mozek těm, kdo se vzdají.
  • Vždycky je dobré povolit tlak nějakým ulétnutím. Prudce převrátit ten polštář na druhou stranu, Prosekat se ven.
  • Nacházím se v takovém rozpoložení, jako když v noci otevřu okno a dívám se na hvězdy. Bohužel je však čtvrt na jednu, obloha šedá a nezajímavá, létají letadla...
  • Všichni spisovatelé jsou nešťastní, a proto vyznívá obraz světa v knihách tak pochmurně. Ti, kdo nevládnou slovem, jsou štastní: ženy ve venkovských zahrádkách. Není to pravdivý obraz světa, tak ho vidí jen spisovatelé.
  • ... ano, pokud má člověk pojednávat o lidech ve velkém měřítku a říkat, co si myslí, jak by se mohl melancholii vyhnout?... Ovšem nepřipouštím, že bych se vzdala veškeré naděje: pouze je to představení hluboce podivné.
  • ... připadá mi stále jasnější, že jediní poctiví lidé jsou umělci...
  • ... nicméně je to znamení, že mám pravdu, když se nebojím...
  • ... je to divná věc, ten lidský mozek. Tak vrtošivý, nespolehlivý, věčne se leká pouhých stínu.
  • někdy mi přijde líto chudých, kteří nečtou Shakespeara.
  • budu si psát, co se mi líbí a oni ať si zase říkají, co se líbí jim.
  • buď jsem skvělá spisovatelka, nebo úplný blbeček.
  • podléhám jakémusi obecnému pocitu poezie bytí. Často má spojitost s mořem.
  • venkov je jako klauzura. duše vyplouvá na povrch.
  • kdybychom nežili dobrodružně, nepokoušeli osud a nechvěli se nad propasti, nepochybně bychom netrpěli depresí. Ale to už bychom byli opotřebovaní, poddali se osudu a zestárli.
  • potřebuju se naučit většímu klidu a najít sílu... mám potřebnou sílu k tomu, aby ten klid nezačal nudit?
  • o duši člověk nemuže psát přímo. Když se na ni podívá, duše zmizí, ale jen se podívejte na strop, na obyčejnější zvířata v zoo, a duše vklouzne zpátky.
  • zproštuju se viny (za nic nedělání) a říkám si, že třeba přijdu na nějaké zajímavé myšlenky.
  • je zvláštní, jak vzácně člověk potká lidi, kteří jako by nám mluvili z duše. A podobně se stavějí k životu ( o postavách v knihe).
  • proč chtěl věčně někoho kritizovat? proč si nevymyslel systém, do kterého by mohl zařadit i ty zlé? to by byl objev - systém, který nikoho nevylučuje.
  • to chce velký um. ale já ráda využívám schopností, které mám.
  • žádný kritik nikdy dostatečně nedocenil touhu mysli po změně. že je člověk mnohostranný...
  • najednou mi dochází, že tenhle stav, ten stav sklíčenosti, je pro většinu normální.
  • celé tajemství nejspíš tkví v tom, když se vám podaří, aby vás práce bavila.
  • se slovy si člověk nemuže zahrávat - to se nedá - tedy pokud mají vydržet "navždy".

pondelok 9. augusta 2010

augustová valentínka pre smutného človeka (aj v nás)

Sekundy slov, minúty ticha
Stále to bolí, pod srdcom pichá
Bola to do chrbta vzrazená dýka
A smútok si zrazu s tebou tyká

Hlavou ti preletel kŕdeľ vrán
Stojíš tu otvorený dokorán
A ja sa na teba pozerám
Snáď vieš, že nie si sám

modlitba

Bože, ty vieš, čo je Pravda a Láska.
Ty si Pravda a Láska.
My ich len hľadáme a učíme sa im.
Prosím, daj nám na to silu a odvahu.
A daj, nech sme pravdivejší v láske
a láskavejší v pravde.

Amen.

sobota 24. júla 2010

Ján Krstiteľ B.

Ake to je vsetko v zivote, medzi nami, v nas prepojene a zamotane...

Mozno sa mi zasmejete, ale JKB je pre mna jednym z anjelov. Prichadzaju do nasho zivota necakane, pomozu, ukazu, vysvetlia a potom odletia za niekym inym.
Vlani na jar, po dlhej Zime, sa takto zjavil. Neslo vlastne o moju esej (momentky jedneho dna), ani o jeho vrelu reakciu na nu. Pre mna (hoci som to vtedy nemohla vediet) to bol velky skok k viere v seba samu, znamenie, ze to, co mam v hlave je mozno zvlastne a budem sa kvoli tomu casto stretavat s odmietnutim a nepochopenim, ale ze tu vzdy budu ludia, ktori mi nejakym zazrakom budu rozumiet. Na jeho radu som si zacala pisat tento blog, ktory moje pisacky posunul dalej...
Potom na jesen prisla od neho pracovna ponuka, rovnako necakane, rovnako vo chvili, ked som potrebovala. Dlho som nemohla uverit. Jeho idealizmu a cistote. A dodnes ma mrzi, ak som na to nereagovala dostatocne citlivo a vyslovila svoje pragmaticke, trochu skepticke otazky.
Na pracovnej kave som pozorovala trochu smutneho, trochu vyhoreteho, trochu nahnevaneho muza. Ospravedlnoval sa, ze z prace nic nebude. V tom momente mi vsak uz viac neslo o ten job. Chcela som mu pomoct. Povedat, ze Bohu nie je nic nemozne. Nieco o neseni kriza. Nepovedala som vsak nic, zdalo sa mi to nad tym pressom s mliekom akesi prazdne. A navyse, ved aj autor tych velkych slov bol na konci len trochu smutny, trochu vyhorety, trochu nahnevany muz...
Az neskor sa dojmy vo mne nazbierali na basen Cestou na Golgotu:
Uz si na ceste, moj Simon Cyrenejsky, blizis sa, moja Golgota, kde a kto je ten vinnik, ktoremu je treba odpustit? ... Ja som ten vinnik, ktoremu je treba odpustit, ze neostal obycajnym tesarom...

Jeho rozhodnutie odist z rehole a knazstva ma velmi neprekvapilo. Celkom rozumiem tomu, ze niekedy sa vsetko tak zamota a prepoji, ze jediny sposob, ako z toho von, je nieco odstrihnut. Ze vacsina z nas nema Kristovu silu nechat sa pribit na kriz. Ze aj anjeli su z jednej polovice iba ludia...

Marianovi Balazsovi zelam, nech ho jeho nova cesta privedie do oazy pre unavenych anjelov, medzi slusnych, priatelskych, tolerantnych ludi, ktori mu budu pozorne nacuvat a mozno spolu, skor krok za krokom ako zazrakom, pomozu nasej skkrajinke a jej ludom - napriklad, aby viac verili sebe samym.

p.s.: ozaj, ako by dopadol biblicky Jan Krstitel, keby neradil krutemu Herodesovi, ale niekomu pokornejsiemu a mudrejsiemu? Keby nebolo zakernej zeny a prilis krasnej Salome so zvlastnym prianimi? Zili by vsetci stastne az do smrti? Prisiel by o svoje meno?

utorok 20. júla 2010

utorok 29. júna 2010

Túžba, útecha a vášeň

Veľa ľudí mojej generácie vlastne už premýšľa len v hraniciach túžby a útechy. Chceme to či ono, pretože veríme, že sa nám uľaví. Nehľadáme pravdu, ale len riešenie svojich rozporov. Môže byť chvíľkové ako konzum a sex, alebo dlhodobejšie a potom sa to nazýva napr. duchovná cesta.
Tabuizovaný spoločný menovateľ tu však existuje. Túžime, aby nám bolo lepšie, na miesto toho, aby sme hľadali príčiny, prečo je nám zle. V skutočnosti blúdime od abstrakcii ku abstrakcii. Túžime, ale stratili sme vášeň: vnútornú iskru, oddanosť, pokoru...
Zatiaľ čo túžba činí z okolia nástroj k nášmu uspokojeniu, vášeň činí nástroj z nás: v divadle sveta sa ako herci stávame nástrojom vo svojich vlastných rukách.

Jan Němec (v Respekte o knihe Stiga Dagermana)

streda 9. júna 2010

už viem a smiem

Viem: spraviť, čo treba
vykročiť zo seba
aj sa dotknúť neba
potúlať sa hmlou
nebáť sa ísť tmou
- kým stojíš za mnou.

Smiem: hľadieť na zem z výšky
zabudnúť na múdre knižky
odmietnuť z lásky zvyšky
nazvať život hrou
ísť za svojím snom
- kým kráčaš predo mnou.