Veľa ľudí mojej generácie vlastne už premýšľa len v hraniciach túžby a útechy. Chceme to či ono, pretože veríme, že sa nám uľaví. Nehľadáme pravdu, ale len riešenie svojich rozporov. Môže byť chvíľkové ako konzum a sex, alebo dlhodobejšie a potom sa to nazýva napr. duchovná cesta.
Tabuizovaný spoločný menovateľ tu však existuje. Túžime, aby nám bolo lepšie, na miesto toho, aby sme hľadali príčiny, prečo je nám zle. V skutočnosti blúdime od abstrakcii ku abstrakcii. Túžime, ale stratili sme vášeň: vnútornú iskru, oddanosť, pokoru...
Zatiaľ čo túžba činí z okolia nástroj k nášmu uspokojeniu, vášeň činí nástroj z nás: v divadle sveta sa ako herci stávame nástrojom vo svojich vlastných rukách.
Jan Němec (v Respekte o knihe Stiga Dagermana)
utorok 29. júna 2010
streda 9. júna 2010
už viem a smiem
Viem: spraviť, čo treba
vykročiť zo seba
aj sa dotknúť neba
potúlať sa hmlou
nebáť sa ísť tmou
- kým stojíš za mnou.
Smiem: hľadieť na zem z výšky
zabudnúť na múdre knižky
odmietnuť z lásky zvyšky
nazvať život hrou
ísť za svojím snom
- kým kráčaš predo mnou.
vykročiť zo seba
aj sa dotknúť neba
potúlať sa hmlou
nebáť sa ísť tmou
- kým stojíš za mnou.
Smiem: hľadieť na zem z výšky
zabudnúť na múdre knižky
odmietnuť z lásky zvyšky
nazvať život hrou
ísť za svojím snom
- kým kráčaš predo mnou.
štvrtok 3. júna 2010
Ako, keď, len
Ako úsmev pomedzi kotúľajúce sa slzy
na tvári dieťaťa
Ako prvá hviezda - maják vesmíru,
signál pre začiatok sabatu
Keď slnko vezme za ruku vodu a vzduch
a idú navštíviť zem
Keď utajený génius berie do rúk paletu
a neviditeľným štetcom nanáša farby
Len na čiernu a bielu, hnedú a šedú
tubu zabudol...
D Ú H A
Ako prak a skalka v pastierskych rukách
a kráľovskej hlave Dávida
Ako sa v meste začne rozplývať hmla
v očiach tých, ktorým sa zatočila hlava
Keď sa zídu ľudia, ktorým bije srdce
strachom a nádejou
Keď z bielej diery papiera vyskočia
prvé slová básne
Len na čiernu a bielu, hnedú a šedú
keby sa dalo zabudnúť!
na tvári dieťaťa
Ako prvá hviezda - maják vesmíru,
signál pre začiatok sabatu
Keď slnko vezme za ruku vodu a vzduch
a idú navštíviť zem
Keď utajený génius berie do rúk paletu
a neviditeľným štetcom nanáša farby
Len na čiernu a bielu, hnedú a šedú
tubu zabudol...
D Ú H A
Ako prak a skalka v pastierskych rukách
a kráľovskej hlave Dávida
Ako sa v meste začne rozplývať hmla
v očiach tých, ktorým sa zatočila hlava
Keď sa zídu ľudia, ktorým bije srdce
strachom a nádejou
Keď z bielej diery papiera vyskočia
prvé slová básne
Len na čiernu a bielu, hnedú a šedú
keby sa dalo zabudnúť!
streda 2. júna 2010
LÁSKA JE (LEN) LÁSKA - dúhovým pridistom
Na PRIDE pochod som neplánovala ísť. Zhromaždenia a protesty vo mne vyvolávajú vždy zmiešané pocity, čohokoľvek sa týkajú. Potom sa mi však do rúk dostal propagačný leták. Najviac sa mi na ňom páčili základné zásady bezpečnosti: keď sa k tebe priblížia protestujúci, nehádaj sa s nimi, snaž sa ich nevšímať, keď na teba zaútočia, nepoužívaj vulgárne slová, gestá, snaž sa protestujúcich neprovokovať, dva krát mysli pred tým, ako niečo spravíš, nenos na akciu alkohol atď. Prekvapená toľkou rozumnosťou a triezvosťou som sa rozhodla, že predsa len sa pôjdem pozrieť, podporiť ich.
Mala som na to aj jeden osobný dôvod: rok som žila s jednou lesbičkou (ako au-pair jej syna).
S témou homosexuality som sa samozrejme stretla už pred mojim odchodom do UK. Predovšetkým cez umenie - rôzne filmy a knihy (napr. Hodiny, diela M. Cunnighama).
Ale aj ako veriaca som cítila, že musím zaujať stanovisko, keď cirkev, do ktorej (ešte stále) patrím, homosexualitu tvrdo odsudzuje. Nevedela som sa s tým stotožniť: akoby hlavným prikázaním bolo to 6. z Desatora (Nezosmilníš), a nie Kristove prikázanie lásky (Milovať budeš svojho Boha a svojho blížneho ako seba samého). Boh, v ktorého verím, sa nás pri Poslednom súde bude pýtať jednu otázku: Čo si urobil či neurobil mojim najmenším bratom (to si mne urobil)? A ja nemám žiadnu istotu, či sa to nebude týkať práve tých, ktorí sa od nás niečím odlišovali: farbou pleti, vierovyznaním, názorom či sexuálnou orientáciou...
Život v lesbickej rodine prinášal mnohé, dobré aj horšie, zážitky a myslím, že mi pomohol zbaviť sa väčšiny negatívnych, ale aj pozitívnych stereotypov týkajúcich sa homosexuálov. Bola to výzva pre moje uvažovanie a priznám sa, že najmä prvé týždne boli ťažké, napriek tomu, že sa považujem za dosť otvoreného človeka. Lebo niečo iné je kamarátiť sa (a s istou dávkou hrdosti o tom hovoriť) s gejom, lesbou, je rozdiel vo viac-menej tolerovanej homosexualite umelcov a niečo úplne iné je bývať s nimi pod jednou strechou. Učiť sa rešpektovať niečo, čo nemôžem úplne porozumieť.
A čo môžem po tejto cennej životnej skúsenosti povedať? Láska je len láska. Môže byť tichá, plachá, intímna. Ale rovnako býva bláznivá, odvážna, extrovertná - chce ísť "do ulíc". Je sebazničujúca i sebanapĺňajúca. Bolestivá a komplikovaná. Krásna a zmysluplná. Možno to, či je homo alebo hetero, ani nepatrí k jej základným charakteristikám...
Veľmi ma mrzí, že včera sa v Bratislave ukázala najmä nebezpečná tvár lásky: že mať niekoho rád predstavuje isté riziko.
Hanbila som sa, že som súčasťou tak agresívneho národa, ktorý v 21. storočí doslova hádže kameňom po ľuďoch, ktorí sú iní. V mene kresťanských zásad, samozrejme.
Cestou na PRIDE som obchádzala protestujúcich (že došlo ku vzájomnému stretu som sa dozvedela až neskôr). Na chvíľu som sa zastavila pri skupinke starších ľudí a začula slová jednej pani: Oni sú ešte mladí, sami nevedia, čo vlastne chcú! Mala som chuť zobrať ju za ruku (tých pár desiatok metrov), nech sa ide presvedčiť na vlastné oči. Videla by, že to vedia úplne presne...
Som vďačná za hodinu a pol strávenú medzi tými slobodnými ľuďmi, ktorí, vedia kým sú a sú na to hrdí, napriek nepochopeniu, s ktorým sa tak často stretávajú. Že vedia protestovať pokojne, esteticky a zábavne. Na rozdiel od mnohých nás, heterosexuálov.
Mala som na to aj jeden osobný dôvod: rok som žila s jednou lesbičkou (ako au-pair jej syna).
S témou homosexuality som sa samozrejme stretla už pred mojim odchodom do UK. Predovšetkým cez umenie - rôzne filmy a knihy (napr. Hodiny, diela M. Cunnighama).
Ale aj ako veriaca som cítila, že musím zaujať stanovisko, keď cirkev, do ktorej (ešte stále) patrím, homosexualitu tvrdo odsudzuje. Nevedela som sa s tým stotožniť: akoby hlavným prikázaním bolo to 6. z Desatora (Nezosmilníš), a nie Kristove prikázanie lásky (Milovať budeš svojho Boha a svojho blížneho ako seba samého). Boh, v ktorého verím, sa nás pri Poslednom súde bude pýtať jednu otázku: Čo si urobil či neurobil mojim najmenším bratom (to si mne urobil)? A ja nemám žiadnu istotu, či sa to nebude týkať práve tých, ktorí sa od nás niečím odlišovali: farbou pleti, vierovyznaním, názorom či sexuálnou orientáciou...
Život v lesbickej rodine prinášal mnohé, dobré aj horšie, zážitky a myslím, že mi pomohol zbaviť sa väčšiny negatívnych, ale aj pozitívnych stereotypov týkajúcich sa homosexuálov. Bola to výzva pre moje uvažovanie a priznám sa, že najmä prvé týždne boli ťažké, napriek tomu, že sa považujem za dosť otvoreného človeka. Lebo niečo iné je kamarátiť sa (a s istou dávkou hrdosti o tom hovoriť) s gejom, lesbou, je rozdiel vo viac-menej tolerovanej homosexualite umelcov a niečo úplne iné je bývať s nimi pod jednou strechou. Učiť sa rešpektovať niečo, čo nemôžem úplne porozumieť.
A čo môžem po tejto cennej životnej skúsenosti povedať? Láska je len láska. Môže byť tichá, plachá, intímna. Ale rovnako býva bláznivá, odvážna, extrovertná - chce ísť "do ulíc". Je sebazničujúca i sebanapĺňajúca. Bolestivá a komplikovaná. Krásna a zmysluplná. Možno to, či je homo alebo hetero, ani nepatrí k jej základným charakteristikám...
Veľmi ma mrzí, že včera sa v Bratislave ukázala najmä nebezpečná tvár lásky: že mať niekoho rád predstavuje isté riziko.
Hanbila som sa, že som súčasťou tak agresívneho národa, ktorý v 21. storočí doslova hádže kameňom po ľuďoch, ktorí sú iní. V mene kresťanských zásad, samozrejme.
Cestou na PRIDE som obchádzala protestujúcich (že došlo ku vzájomnému stretu som sa dozvedela až neskôr). Na chvíľu som sa zastavila pri skupinke starších ľudí a začula slová jednej pani: Oni sú ešte mladí, sami nevedia, čo vlastne chcú! Mala som chuť zobrať ju za ruku (tých pár desiatok metrov), nech sa ide presvedčiť na vlastné oči. Videla by, že to vedia úplne presne...
Som vďačná za hodinu a pol strávenú medzi tými slobodnými ľuďmi, ktorí, vedia kým sú a sú na to hrdí, napriek nepochopeniu, s ktorým sa tak často stretávajú. Že vedia protestovať pokojne, esteticky a zábavne. Na rozdiel od mnohých nás, heterosexuálov.
Sylvia Plath
You crossed our path
We took a bath
in your poetry
You kissed our
painful wrath,
sleep well, Sylvia Plath
http://www.youtube.com/watch?v=LeLRf0vCoLo.
We took a bath
in your poetry
You kissed our
painful wrath,
sleep well, Sylvia Plath
http://www.youtube.com/watch?v=LeLRf0vCoLo.
utorok 20. apríla 2010
na bielu obliečku /inšpirované J. Prevertom/
na bielu obliečku
položil som sviečku
bola krásna, rozopla si blúzu
a ja som v nej zbadal múzu
vravím: dnes ma šťastie stretlo
smiala sa a v rukách mala svetlo
obaja sme hrali podľa nôt
len niekto niekde stratil knôt
lebo láska občas ľudí zradí
a nevieme vlastne už,
prečo sme mali radi...
položil som sviečku
bola krásna, rozopla si blúzu
a ja som v nej zbadal múzu
vravím: dnes ma šťastie stretlo
smiala sa a v rukách mala svetlo
obaja sme hrali podľa nôt
len niekto niekde stratil knôt
lebo láska občas ľudí zradí
a nevieme vlastne už,
prečo sme mali radi...
štvrtok 25. marca 2010
keď volá vlasť
Ja som Slovák, ty Slovenka, podaj rúčku...
nôti mi do ucha moja mama. Mám asi 5 rokov, leží vedľa mňa v posteli a na dobrú noc mi spieva ľudové pesničky. Detským ušiam unikajú falošné tóny jej hlasu, vnímam len jej materinskú lásku a lásku k tým ľubozvučným hláskam. V mojich detských snoch potom klušú po nábreží Dunaja vrané kone.
Hej skauti hor sa, volá vlasť, buď pripravený v každý čas, k obrane pravdy a krásy, mladosť sa o slovo hlási. Hej skauti hor sa, volá vlasť, hej skauti volá VŠETKÝCH NÁS...
Celý tábor stojí v táborových tričkách na rannom nástupe. Na programe je: vztyčovanie slovenskej vlajky, skautská hymna /slovenskú spievame večer/, zahajovanie ďalšieho dňa. Naše chichotanie a prísny pohľad vedúcich.
Tieto slová ma voľakedy formovali a aj po rokoch ma oslovujú viac než text našej mierne paranoidnej hymny na nápev melancholickej ľudovky. Nie bitie sa do pŕs, ale každodenné volanie k službe: prírode, ľuďom, hodnotám, ktorým veríme a prostredníctvom nich aj vlasti.
Byť pripravenými: nie ku obrane jazyka či územia, ale celkom jednoducho (a inter-nacionálne): pravdy a krásy.
No, no, not Slovenia, not Czechoslovakia, SLOVAKIA. Yes, we realy let fish swim in a bath before Christmas. Yes, we like to drink sour milk.
Vysvetľujem nechápajúcim Angličanom. Po mesiaci prestanem na otázku how are you? odpovedať úprimne a vyberám si z dvoch alternatív: I am fine or I am busy. Po pol roku ich prestanem napomínať, že Slovensko neleží vo východnej, ale strednej Európe. Počas homesick nálad si dookola púšťam slovenské pesničky. V listoch dostávam výstrižky zo slovenských novín a časopisov. Po roku sa neviem dočkať návratu domov.
Kto chce zistiť, čím je pre neho jeho vlasť, nech skúsi žiť nejaký čas v zahraničí...
Slovo vlasť sa stihlo stať predmetom zákonov, predvolebného boja, televíznych relácií, článkov v novinách, karikatúr, diskusií pod nimi, protestov na námestiach.
Ale snáď bol celý ten humbuk v niečom aj užitočný. Kedy inokedy by sme sa samých seba opýtali: čo to vlastne vlastníme (hoci vlastníme skutočne? možno len dostávame do daru...). A čo môže vlastne vlastniť nás? Čo považujeme za svoje? Koho za svojich? V akej reči sú naše sny a túžby?
A k politikom, ktorí by chceli naše (ne)vlastenectvo spútať zákonmi?
Ako napísal Kahlil Gibran: "O týchto (čo tvoria zákony) môžem povedať len toľko, že aj na nich svieti slnko, ale že sú k nemu obrátení chrbtom. Títo vidia len svoje tiene, a ich tiene sú im zákonmi a slnko ničím, iba tvorcom ich tieňa. Pre nich uznávať zákon znamená zohnúť sa a obkresliť svoj tieň na zem."
nôti mi do ucha moja mama. Mám asi 5 rokov, leží vedľa mňa v posteli a na dobrú noc mi spieva ľudové pesničky. Detským ušiam unikajú falošné tóny jej hlasu, vnímam len jej materinskú lásku a lásku k tým ľubozvučným hláskam. V mojich detských snoch potom klušú po nábreží Dunaja vrané kone.
Hej skauti hor sa, volá vlasť, buď pripravený v každý čas, k obrane pravdy a krásy, mladosť sa o slovo hlási. Hej skauti hor sa, volá vlasť, hej skauti volá VŠETKÝCH NÁS...
Celý tábor stojí v táborových tričkách na rannom nástupe. Na programe je: vztyčovanie slovenskej vlajky, skautská hymna /slovenskú spievame večer/, zahajovanie ďalšieho dňa. Naše chichotanie a prísny pohľad vedúcich.
Tieto slová ma voľakedy formovali a aj po rokoch ma oslovujú viac než text našej mierne paranoidnej hymny na nápev melancholickej ľudovky. Nie bitie sa do pŕs, ale každodenné volanie k službe: prírode, ľuďom, hodnotám, ktorým veríme a prostredníctvom nich aj vlasti.
Byť pripravenými: nie ku obrane jazyka či územia, ale celkom jednoducho (a inter-nacionálne): pravdy a krásy.
No, no, not Slovenia, not Czechoslovakia, SLOVAKIA. Yes, we realy let fish swim in a bath before Christmas. Yes, we like to drink sour milk.
Vysvetľujem nechápajúcim Angličanom. Po mesiaci prestanem na otázku how are you? odpovedať úprimne a vyberám si z dvoch alternatív: I am fine or I am busy. Po pol roku ich prestanem napomínať, že Slovensko neleží vo východnej, ale strednej Európe. Počas homesick nálad si dookola púšťam slovenské pesničky. V listoch dostávam výstrižky zo slovenských novín a časopisov. Po roku sa neviem dočkať návratu domov.
Kto chce zistiť, čím je pre neho jeho vlasť, nech skúsi žiť nejaký čas v zahraničí...
Slovo vlasť sa stihlo stať predmetom zákonov, predvolebného boja, televíznych relácií, článkov v novinách, karikatúr, diskusií pod nimi, protestov na námestiach.
Ale snáď bol celý ten humbuk v niečom aj užitočný. Kedy inokedy by sme sa samých seba opýtali: čo to vlastne vlastníme (hoci vlastníme skutočne? možno len dostávame do daru...). A čo môže vlastne vlastniť nás? Čo považujeme za svoje? Koho za svojich? V akej reči sú naše sny a túžby?
A k politikom, ktorí by chceli naše (ne)vlastenectvo spútať zákonmi?
Ako napísal Kahlil Gibran: "O týchto (čo tvoria zákony) môžem povedať len toľko, že aj na nich svieti slnko, ale že sú k nemu obrátení chrbtom. Títo vidia len svoje tiene, a ich tiene sú im zákonmi a slnko ničím, iba tvorcom ich tieňa. Pre nich uznávať zákon znamená zohnúť sa a obkresliť svoj tieň na zem."
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)