Bájka o čajke a papagájovi

Snívam... Letím ako čajka,
vychutnávam si svoj nebeský let,
ako Ikaros sa dotýkam slnka,
aj za cenu, že sa mi krídla roztopia.
Lietam slobodne, zobem omrvinky
z rožku, lovím ryby
a nikdy sa nezdrhnem ich kosťami.
Kúpem sa v námornicko-modrej vode,
lietam za padajúcimi hviezdami,
norím hlavu do bielej peny,
len tak si zaškriekam.
Znenazdajky a ocitnem
v pazúroch dravca.
Umieram s úsmevom v zobáku.
Som súčasťou jedného reťazca.


Zobudím sa... sedím v zlatej klietke
ako pestrofarebný papagáj,
hovorím neosobné slová,
ktoré ma ktosi naučil,
zabudol som už lietať,
žeriem mrkvu postriekanú chemikáliami
a hnedé granule kúpené v chovateľských potrebách.
Keď zaškriekam, dajú na mňa plachtu
a skríknu, nech držím zobák!
A ja poslúchnem, lebo ma to tak ktosi naučil.
Umieram pomaly na záhadnú chorobu,
tvárim sa, že sa nebojím smrti,
lebo ma to tak ktosi naučil.
Posledné minúty trávim u zverolekára,
pozerám na slzy stekajúce po lícach
mojich pánov, no nič necítim,
lebo ma to tak ktosi naučil.
Prečo žijeme v klietkach,
keď máme v sebe krídla čajok,
nespútanosť morí?
Lebo nás to tak ktosi naučil?

Zamrznutý potlesk

Leonard Cohen je treťou hudobnou láskou môjho života. Po Nohavicovi a Vysockom. Pred Lennonom a Bonom. Stalo sa to takto. Jeden februárový deň prišla nečakaná správa. Náš kamarát, talentovaný politológ, sa zabil. Vyskočil z okna. V ten večer si toho veľa vypil a pohádal sa s priateľkou... O pár dní sme šli na jeho pohreb. A tam som prvýkrát počula jeho hlas Hey, that is no way to say goodbye... You know my love goes with you as your love stays with me. It is just a way you change, like the shorline and the sea.
Áno, v tej situácii to bolo drsné. Tie mierne sentimentálne slová o rozchode nadobudli úplne iný význam. Môj 19 ročný mozog sa snažil vyrovnať s tým, že životu sa dá povedať aj NIE a tie slová si púšťal stále dookola. V knižnici som si neskôr našla knihu Cohenových veršov a so slovníkom v ruke sa do nich ponorila. Postupne ma učil, že smútku sa netreba desiť, netreba pred ním utekať ku vtipkovaniu či plochým frázam, ale že sa ním dá prejsť s otvorenými očami a zanechať o tom svedectvo.
Až neskôr prišla na rad jeho hudba a objavila som tak ďalšiu dimenziu.

A vlani sa nečakane vydal Cohen na svoju poslednú (ako som si vtedy myslela) koncertnú púť. Mala som za sebou ťažký pol rok, tak som si ho skrátka v Prahe dopriala. Nezačalo to dobre. Pri kontrole tašiek mi našli fotoaparát a chceli mi ho vziať. Nakoniec vzali len baterky do neho, ale aj to nám s mamou stačilo na riadnu hádku pred očami sbskárov. Bolo mi nanič. Tak som sa na ten koncert tešila a teraz toto. Ale keď prišiel (či skôr vtancoval) na javisko, zabudla som na všetko, naladila sa na jeho vlnovú dĺžku a nechala sa unášať. Pri pesničke Anthem sa mi nahrnuli slzy do očí. There is a crack in everything that is how the light gets in.
Odpoveď na moje hamletovské otázky mnohých bezsenných nocí bola taká jednoduchá. Do not dwell on what has passed away or what is yet to be. Start again.
Mimochodom: po koncerte sa tie baterky našli... (a baterky duše sa na dlho nabili:-)

Bol to pre mňa silný zážitok, ale keď som sa dopočula, že bude mať koncert v Bratislave, ani sa mi nechcelo ísť. Lístky sa mi zdali pridrahé a povedala som si, že mi stačí vidieť ho raz za život :-) Ale začiatkom júna, pár dní pred mojimi štátnicami, mi zazvonil telefón a teta sa ma spýtala, či s ňou nechcem ísť. Žeby mi dala lístok ako dar k blížiacim sa narodeninám. Tak som sa potešila, že na niekoľko hodín som zabudla na učenie a otvorila si jeho básne.

Ani tento rok nebol začiatok ideálny. Pred Inchebou sme zistili, že teta si zabudla lístky doma! Nuž, bývať v Petržalke má aj svoje výhody :-)
V porovnaní s vlaňajším koncertom bol tento tichší, pokojnejší (alebo som takou bola ja?). Zazneli najznámejšie hity v jeho nezabudnuteľnom podaní, kapela hrala výborne, hlasy vokalistiek boli anjelské, no v druhej polovici bolo na ňom poznať únavu (a mal na ňu, vo svojom veku, aj právo). To som ale ešte nevedela, že to najsilnejšie príde na koniec.
Asi pri treťom prídavku a standing ovation začal LC recitovať If it be your will, that I speak no more... If it be your will, that the voice be true... Ruky nám zamrzli v potlesku a spojili sa do gesta modlitby.
Asi to BOLA Niečia VôĽA, čo chcela, aby ešte spieval, aby sme si ho vypočuli a aby tak do našich rýchlych, nepokojných dní priniesol svedectvo o smútku, láske, pokore a viere.


Thank you for everything, Mr. Cohen!


Your Suzanne (that has been touched with your perfect mind)

koan

TAM sa budem už len SMIAŤ.

TU sa občas aj VZDYCHÁ.

(ne)pohoda slobody

(ne)POHODA SLOBODY

Hneď na začiatku sa vám priznám. Vôbec sa mi nechcelo do písania týchto riadkov. Zdalo sa mi, že všetko dôležité už bolo povedané a napísané - ódy na festival (ktoré nepotrebuje), aj hanobenie (ktoré si nezaslúži): kto tam nebol, aj tak nepochopí, kto bol, tomu nič vysvetľovať netreba; facebookové podporné skupiny aj slovné prestrelky v diskusiách: dve strany virtuálnej mince; brilantné analýzy od slovenských intelektuálov, aj tiché sviečkové zhromaždenie na Hviezdoslavovom námesti. Zdalo sa mi, že už zaznelo všetko. Namiesto veľkých slov a giest sa mi chcelo len nájsť si čas a miesto na zastavenie sa, utriedenie myšlienok a pocitov.
No akýsi tichý hlas mi hovorí, že to, napriek nechuti, musím spraviť: Čo ak neexistuje lepší spôsob (seba)reflexie než je práve písanie?

Letné horúce slnko na chvíľu prekryli tmavé mraky. Tráva je stále mokrá (ako stvorená na pošmyknutie) a vzduch zvláštne vonia. No ako dúha po daždi sa predo mnou rozprestierajú všetky tie úžasné chvíle, hudobné, literárne, divadelné zážitky, východy a západy slnka, horúčavy i prehánky, hviezdnatá obloha a bledý mesiac, pomoc pri stavaní stanu od neznámych ľudí, ale aj rozvoľnená nálada iných v nočných hodinách, ktorá mi (ako abstinentovi) častokrát ubrala z dojmov z vystúpení, ranné odpočuté rozhovory z okolitých stanov, spoločné umývanie zubov a čakanie v rade na sprchu, na pivo, kofolu a cigánsku, stretnutia s (duchom) blízkymi ľuďmi.

Tak a tú ľahšiu časť už mám(e) za sebou. Poďme ďalej: roky v skautingu a chodenia po slovenských horách ma naučili vážiť si a rešpektovať prírodu, jej kruté a nevyspytateľné zákony, proti ktorým sme bezmocní. Pamätám si na júlovú snehovú víchricu v Tatrách, zatopené stany a sušenie premočených vecí, úrazy a choroby. Preto som brala slová Miša Kaščáka o prichádzajúcej búrke vážne (možno vážnejšie než väčšina) a tak ich tlmočila ďalej - aj svojim známym, ktorí sa na koncert AMO chystali...
Nasledovali udalosti, ktoré otriasli každým. A mnohými aj jedna otázka: naozaj bolo všetko, ako malo byť? Isteže: nikdy nie je všetko, akoby malo byť. Žijeme vo svete obmedzených možností. Nešťastie je vždy bližšie než by sme chceli a čakali.
Dear Patti (Smith), let´s face it: people have the weakness too - táto veta ku mne prišla. Možno je sila človeka v tom, že tejto slabosti čelí, prekonáva sa, bojuje so strachom a práve cez to všetko sa stáva silným. No stále: dokázala by som tieto slová povedať rodine človeka, ktorý prišiel pod stanom o život, či tých, ktorí o život stále bojujú? Dear child, you know: words have the weakness too... (z diaľky počujem špecifický Pattin hlas).

Všetci to veľmi dobre vieme: Pohoda už nikdy nebude taká ako pred tým.
Áno, Pohoda je Sloboda. Pohoda je Voľnosť. Pohoda je naša slovenská Pýcha. Pohoda je o stretávaní a rešpektovaní odlišných životných štýlov, názorov a hudobných žánrov, mladých so staršími a starších s mladými, Slovákov s cudzincami a naopak.
Áno, Pohoda je aj Zodpovednosť. Pohoda sú aj Hranice. Pohoda je aj Pokora pred Niečím, čo presahuje naše slová a gestá. Napriek tomu všetkému, čo nám za 13 rokov svojej existencie dala (i vzala: napríklad mnohé naše predsudky), je aj ona len živým a vyvíjajúcim sa organizmom, so svojimi prednosťami i nedostatkami. Silným a krehkým zároveň.

Deň po tohtoročnej Pohode sa mi sníval sen. Sedeli sme s Patti Smith na starodávnej posteli a dlho sme sa spolu rozprávali. Nakoniec mi povedala: Neboj sa íst svojou vlastnou cestou, hoci prinesie bolesť... Pohoďácka téma.
Verím, že organizátori sa nebudú báť íst ďalej svojou vlastnou cestou. A že sa na nej nezabudnú pozerať pod nohy, ale ani pred seba a nad hlavu. Rada sa ku nej na trenčianskom letisku (či už to bude o rok alebo neskôr) pridám. A možno sa naučím ďalšiu lekciu o (ne)pohode slobody.




V Martine 25. 7. 2009, týždeň po Pohode

stratený (pre chrissa mccandlessa)

Stratený vo svete
Stratený v živote
/ne/nachádzam seba
Stratený v samote
Stratený v dave
/ne/nachádzam teba
Stratený v myšlienkach
Stratený v slovách
/ne/nachádzam ticho /hudbu
Stratený v slobode
Stratený v strachu
/ne/nachádzam zmysel

Ktokolvek (pre kohokolvek, o komkolvek) - o knihe P. Rotha

Od napisania novely Smrt Ivana Iljica uplynulo 122 rokov. Co sa odvtedy na umierani zmenilo? Co ostava rovnake?
Tolstoj aj Roth opisuju zivoty starych muzov, priemernych a nicim vynimocnych. Rozpravaju pribeh ich rozpadajucich sa tiel a prebudzajucich sa dusi. Opusteni a opustajuci, nepochopeni a nechapajuci musia celit bolesti, strachu, pocitu neuzitocnosti a trapnosti, vecnym otazkam: Preco zit? Preco umriet? Aky to ma vsetko zmysel?
Sudca Ivan umiera na rakovinu. Oklamany lekarmi, prenasledovany spomienkami a lutostou, lezi vo svojej izbe. Navstevuju ho priatelia, ktori vyjadruju falosny zaujem (v skutocnosti ho uz odpisali). Zistuje, ze zena a deti neocakavaju jeho uzdravenie, ale smrt.
Bezmenny muz Rotha ma za sebou uspesnu karieru reklamneho agenta, tri neuspesne manzelstva a viacero operacii srdca. Rozhodne sa prestahovat do mestecka pre dochodcov Starfish Beach, aby sa mohol venovat malovaniu, plavaniu a … “neznesitelnej osamelosti”.
Obaja spominaju na minulost, bilancuju:
Ivan: “Co ak kariera, usporiadany sposob zivota, rodina, socialne aktivity neboli nicim inym nez klamstvami?”
Everyman: “Bolo by vsetko ine, keby som ja bol byval iny a urobil vsetko inak? Bolo by vsetko menej puste, ako je teraz? Samozrejme, ze bolo! Ale urobil som to takto.”
Obaja myslia na smrt:
Ivan: “Bol som zivy a teraz moj zivot odchadza. Postupuje to a nemozem to zastavit. Kde budem, ked tu uz nebudem?”
Everyman: “Zrazu sa ocitol strateny v nicote, v nebyti, strateny a unasany, a zacal sa donho vkradat strach. Co ak sa clovek nerodi, aby zil, ale aby umrel?”
Obaja nachadzaju kusok tepla a pochopenia:
Ivan u sluhu Gerasima “Jediny vztah teraz ponuka utechu.”
Everyman u dcery Nancy: “Uvedomil si, ze tuzba po uteche nie je malickost najma ked ju poskytuje clovek, ktory vas priam zazracne stale lubi.”
A obaja nakoniec dozrievaju k poznaniu, akceptacii.
Ivan, ked je schopny pripustit, ze nezil dobry zivot.
Everyman najde utechu, ktoru mu nedokazali dat zivi, medzi mrtvymi na cintorine: “Ostali z nich len kosti, kosti v debne, ale ich kosti su jeho kostami. Telo sa rozplynie, ale kosti pretrvaju.”
Co sa teda zmenilo? Ano, v 19. storoci chorych zatvarali do tmavych izieb , v 21. storoci ich davame do bielych nemocnic, domovov dochodcov (alebo dochodcovskych kolonii, ako to priznacne nazyvaju v USA). Ale dramy ostavaju rovnake, menia sa len herci a kulisy…
Vravi sa, ze od narodenia sa ucime umierat. Smrt nie je opakom zivota, ale jeho sucastou.
“Realitu neprerobis. Ber ju ako prichadza. Drz sa a ber ju ako prichadza,“ pise Roth.
A realitu smrti ani neukryjes. Je tam, za nablyskanym svetom medii, nasimi uponahlanymi zivotmi. Vzdy blizsie nez si myslime.
Vedomie vlastnej smrtelnosti zaroven nastavuje zrkadlo zivotu: ukazuje, aky je a aky by mohol byt.
Preto je dolezite (hoci tazke) pisat a citat knihy o umierani.
Preto je kniha P. Rotha pre kohokolvek a o komkolvek.

jeden deň v červenom tričku

„Červená farba je výrazom vitálnej sily, nervovej a hormonálnej aktivity, indikuje ráznosť, impulzivitu, tendenciu víťaziť, chuť žiť plný život.“ psychologická charakteristika podľa Luschera

Veď ja nemám v skrini nič červené!, napadlo ma hneď ako som si prečítala o proteste červená Harabinovi. Nakoniec sa mi predsa len podarilo vyhrabať jedno červené tričko /pri tej príležitosti som konečne vymenila zimné oblečenie za letné/. Nasledujúce ráno som si ho teda obliekla, hoci mi tá farba ozaj nie je sympatická a išla za každodennými povinnosťami a radosťami.
Na obed som sa ešte pustila do pár krátkych debát cez chat zisťujúc, že sa skoro nikto z mojich kamarátov nechystá, lebo veď práca, lebo na to nie je čas ani nervy, lebo: čo vlastne ten Harabin spravil? Trochu impulzívne a rázne /žeby tá farba predsa na mňa začínala mať nejaký vplyv?/ odpovedám, vysvetľujem, vyzývam.
Poobede mám chvíľu času, tak si idem čítať do sadu Janka Kráľa. Vo svojej najnovšej knihe Japonec Haruki Murakami píše: „Let´s face it: Life is basically unfair. But even in a situation that is unfair, I think it is possible to seek out kind of fairness. Of course, that might take time and effort. And maybe it won´t seem to be worth all that. It is up to each individual to decide whether or not it is.“
S týmito slovami v hlave prejdem ponad Dunaj a ulicami Starého mesta na Župné „červenkasté“ námestie, ktoré je už plné vitálnych a aktívnych ľudí. Žiada sa mi trochu schladiť, tak vstúpim do Kapucínskeho kostola. Pane, zmiluj sa, zmiluj sa, spieva práve kostolný zbor. Aké pravdivé, aké výstižné, napadne ma. No už začína protestné zhromaždenie, vychádzam teda von. Zaznievajú rázne i pokorné slová, dozvedáme sa o priebehu potlačenia demonštrácie za dodržiavanie ľudských práv v Číne, Harabinových výrokoch, ale aj, kto to je eschatologický optimista. Tlieskame, pískame, kričíme. It IS worth all that! O pár minút je koniec a my sa rozchádzame každý svojím smerom, za svojim ďalšími povinnosťami a radosťami. Mňa niečo ťahá späť do kostola. Práve končí omša a veriaci spievajú: slnko zasvieti, hlad sa vytratí, slza sa vyparí. Pridávam sa ku nim a na chvíľu uverím, že to je dáke znamenie, že všetko /nakoniec/ dobre dopadne.

Večer si doma vyzliekam prepotené červené tričko. Nebolo to v ňom až také zlé. At least I made one good decision.