(ne)pohoda slobody

(ne)POHODA SLOBODY

Hneď na začiatku sa vám priznám. Vôbec sa mi nechcelo do písania týchto riadkov. Zdalo sa mi, že všetko dôležité už bolo povedané a napísané - ódy na festival (ktoré nepotrebuje), aj hanobenie (ktoré si nezaslúži): kto tam nebol, aj tak nepochopí, kto bol, tomu nič vysvetľovať netreba; facebookové podporné skupiny aj slovné prestrelky v diskusiách: dve strany virtuálnej mince; brilantné analýzy od slovenských intelektuálov, aj tiché sviečkové zhromaždenie na Hviezdoslavovom námesti. Zdalo sa mi, že už zaznelo všetko. Namiesto veľkých slov a giest sa mi chcelo len nájsť si čas a miesto na zastavenie sa, utriedenie myšlienok a pocitov.
No akýsi tichý hlas mi hovorí, že to, napriek nechuti, musím spraviť: Čo ak neexistuje lepší spôsob (seba)reflexie než je práve písanie?

Letné horúce slnko na chvíľu prekryli tmavé mraky. Tráva je stále mokrá (ako stvorená na pošmyknutie) a vzduch zvláštne vonia. No ako dúha po daždi sa predo mnou rozprestierajú všetky tie úžasné chvíle, hudobné, literárne, divadelné zážitky, východy a západy slnka, horúčavy i prehánky, hviezdnatá obloha a bledý mesiac, pomoc pri stavaní stanu od neznámych ľudí, ale aj rozvoľnená nálada iných v nočných hodinách, ktorá mi (ako abstinentovi) častokrát ubrala z dojmov z vystúpení, ranné odpočuté rozhovory z okolitých stanov, spoločné umývanie zubov a čakanie v rade na sprchu, na pivo, kofolu a cigánsku, stretnutia s (duchom) blízkymi ľuďmi.

Tak a tú ľahšiu časť už mám(e) za sebou. Poďme ďalej: roky v skautingu a chodenia po slovenských horách ma naučili vážiť si a rešpektovať prírodu, jej kruté a nevyspytateľné zákony, proti ktorým sme bezmocní. Pamätám si na júlovú snehovú víchricu v Tatrách, zatopené stany a sušenie premočených vecí, úrazy a choroby. Preto som brala slová Miša Kaščáka o prichádzajúcej búrke vážne (možno vážnejšie než väčšina) a tak ich tlmočila ďalej - aj svojim známym, ktorí sa na koncert AMO chystali...
Nasledovali udalosti, ktoré otriasli každým. A mnohými aj jedna otázka: naozaj bolo všetko, ako malo byť? Isteže: nikdy nie je všetko, akoby malo byť. Žijeme vo svete obmedzených možností. Nešťastie je vždy bližšie než by sme chceli a čakali.
Dear Patti (Smith), let´s face it: people have the weakness too - táto veta ku mne prišla. Možno je sila človeka v tom, že tejto slabosti čelí, prekonáva sa, bojuje so strachom a práve cez to všetko sa stáva silným. No stále: dokázala by som tieto slová povedať rodine človeka, ktorý prišiel pod stanom o život, či tých, ktorí o život stále bojujú? Dear child, you know: words have the weakness too... (z diaľky počujem špecifický Pattin hlas).

Všetci to veľmi dobre vieme: Pohoda už nikdy nebude taká ako pred tým.
Áno, Pohoda je Sloboda. Pohoda je Voľnosť. Pohoda je naša slovenská Pýcha. Pohoda je o stretávaní a rešpektovaní odlišných životných štýlov, názorov a hudobných žánrov, mladých so staršími a starších s mladými, Slovákov s cudzincami a naopak.
Áno, Pohoda je aj Zodpovednosť. Pohoda sú aj Hranice. Pohoda je aj Pokora pred Niečím, čo presahuje naše slová a gestá. Napriek tomu všetkému, čo nám za 13 rokov svojej existencie dala (i vzala: napríklad mnohé naše predsudky), je aj ona len živým a vyvíjajúcim sa organizmom, so svojimi prednosťami i nedostatkami. Silným a krehkým zároveň.

Deň po tohtoročnej Pohode sa mi sníval sen. Sedeli sme s Patti Smith na starodávnej posteli a dlho sme sa spolu rozprávali. Nakoniec mi povedala: Neboj sa íst svojou vlastnou cestou, hoci prinesie bolesť... Pohoďácka téma.
Verím, že organizátori sa nebudú báť íst ďalej svojou vlastnou cestou. A že sa na nej nezabudnú pozerať pod nohy, ale ani pred seba a nad hlavu. Rada sa ku nej na trenčianskom letisku (či už to bude o rok alebo neskôr) pridám. A možno sa naučím ďalšiu lekciu o (ne)pohode slobody.




V Martine 25. 7. 2009, týždeň po Pohode

stratený (pre chrissa mccandlessa)

Stratený vo svete
Stratený v živote
/ne/nachádzam seba
Stratený v samote
Stratený v dave
/ne/nachádzam teba
Stratený v myšlienkach
Stratený v slovách
/ne/nachádzam ticho /hudbu
Stratený v slobode
Stratený v strachu
/ne/nachádzam zmysel

Ktokolvek (pre kohokolvek, o komkolvek) - o knihe P. Rotha

Od napisania novely Smrt Ivana Iljica uplynulo 122 rokov. Co sa odvtedy na umierani zmenilo? Co ostava rovnake?
Tolstoj aj Roth opisuju zivoty starych muzov, priemernych a nicim vynimocnych. Rozpravaju pribeh ich rozpadajucich sa tiel a prebudzajucich sa dusi. Opusteni a opustajuci, nepochopeni a nechapajuci musia celit bolesti, strachu, pocitu neuzitocnosti a trapnosti, vecnym otazkam: Preco zit? Preco umriet? Aky to ma vsetko zmysel?
Sudca Ivan umiera na rakovinu. Oklamany lekarmi, prenasledovany spomienkami a lutostou, lezi vo svojej izbe. Navstevuju ho priatelia, ktori vyjadruju falosny zaujem (v skutocnosti ho uz odpisali). Zistuje, ze zena a deti neocakavaju jeho uzdravenie, ale smrt.
Bezmenny muz Rotha ma za sebou uspesnu karieru reklamneho agenta, tri neuspesne manzelstva a viacero operacii srdca. Rozhodne sa prestahovat do mestecka pre dochodcov Starfish Beach, aby sa mohol venovat malovaniu, plavaniu a … “neznesitelnej osamelosti”.
Obaja spominaju na minulost, bilancuju:
Ivan: “Co ak kariera, usporiadany sposob zivota, rodina, socialne aktivity neboli nicim inym nez klamstvami?”
Everyman: “Bolo by vsetko ine, keby som ja bol byval iny a urobil vsetko inak? Bolo by vsetko menej puste, ako je teraz? Samozrejme, ze bolo! Ale urobil som to takto.”
Obaja myslia na smrt:
Ivan: “Bol som zivy a teraz moj zivot odchadza. Postupuje to a nemozem to zastavit. Kde budem, ked tu uz nebudem?”
Everyman: “Zrazu sa ocitol strateny v nicote, v nebyti, strateny a unasany, a zacal sa donho vkradat strach. Co ak sa clovek nerodi, aby zil, ale aby umrel?”
Obaja nachadzaju kusok tepla a pochopenia:
Ivan u sluhu Gerasima “Jediny vztah teraz ponuka utechu.”
Everyman u dcery Nancy: “Uvedomil si, ze tuzba po uteche nie je malickost najma ked ju poskytuje clovek, ktory vas priam zazracne stale lubi.”
A obaja nakoniec dozrievaju k poznaniu, akceptacii.
Ivan, ked je schopny pripustit, ze nezil dobry zivot.
Everyman najde utechu, ktoru mu nedokazali dat zivi, medzi mrtvymi na cintorine: “Ostali z nich len kosti, kosti v debne, ale ich kosti su jeho kostami. Telo sa rozplynie, ale kosti pretrvaju.”
Co sa teda zmenilo? Ano, v 19. storoci chorych zatvarali do tmavych izieb , v 21. storoci ich davame do bielych nemocnic, domovov dochodcov (alebo dochodcovskych kolonii, ako to priznacne nazyvaju v USA). Ale dramy ostavaju rovnake, menia sa len herci a kulisy…
Vravi sa, ze od narodenia sa ucime umierat. Smrt nie je opakom zivota, ale jeho sucastou.
“Realitu neprerobis. Ber ju ako prichadza. Drz sa a ber ju ako prichadza,“ pise Roth.
A realitu smrti ani neukryjes. Je tam, za nablyskanym svetom medii, nasimi uponahlanymi zivotmi. Vzdy blizsie nez si myslime.
Vedomie vlastnej smrtelnosti zaroven nastavuje zrkadlo zivotu: ukazuje, aky je a aky by mohol byt.
Preto je dolezite (hoci tazke) pisat a citat knihy o umierani.
Preto je kniha P. Rotha pre kohokolvek a o komkolvek.

jeden deň v červenom tričku

„Červená farba je výrazom vitálnej sily, nervovej a hormonálnej aktivity, indikuje ráznosť, impulzivitu, tendenciu víťaziť, chuť žiť plný život.“ psychologická charakteristika podľa Luschera

Veď ja nemám v skrini nič červené!, napadlo ma hneď ako som si prečítala o proteste červená Harabinovi. Nakoniec sa mi predsa len podarilo vyhrabať jedno červené tričko /pri tej príležitosti som konečne vymenila zimné oblečenie za letné/. Nasledujúce ráno som si ho teda obliekla, hoci mi tá farba ozaj nie je sympatická a išla za každodennými povinnosťami a radosťami.
Na obed som sa ešte pustila do pár krátkych debát cez chat zisťujúc, že sa skoro nikto z mojich kamarátov nechystá, lebo veď práca, lebo na to nie je čas ani nervy, lebo: čo vlastne ten Harabin spravil? Trochu impulzívne a rázne /žeby tá farba predsa na mňa začínala mať nejaký vplyv?/ odpovedám, vysvetľujem, vyzývam.
Poobede mám chvíľu času, tak si idem čítať do sadu Janka Kráľa. Vo svojej najnovšej knihe Japonec Haruki Murakami píše: „Let´s face it: Life is basically unfair. But even in a situation that is unfair, I think it is possible to seek out kind of fairness. Of course, that might take time and effort. And maybe it won´t seem to be worth all that. It is up to each individual to decide whether or not it is.“
S týmito slovami v hlave prejdem ponad Dunaj a ulicami Starého mesta na Župné „červenkasté“ námestie, ktoré je už plné vitálnych a aktívnych ľudí. Žiada sa mi trochu schladiť, tak vstúpim do Kapucínskeho kostola. Pane, zmiluj sa, zmiluj sa, spieva práve kostolný zbor. Aké pravdivé, aké výstižné, napadne ma. No už začína protestné zhromaždenie, vychádzam teda von. Zaznievajú rázne i pokorné slová, dozvedáme sa o priebehu potlačenia demonštrácie za dodržiavanie ľudských práv v Číne, Harabinových výrokoch, ale aj, kto to je eschatologický optimista. Tlieskame, pískame, kričíme. It IS worth all that! O pár minút je koniec a my sa rozchádzame každý svojím smerom, za svojim ďalšími povinnosťami a radosťami. Mňa niečo ťahá späť do kostola. Práve končí omša a veriaci spievajú: slnko zasvieti, hlad sa vytratí, slza sa vyparí. Pridávam sa ku nim a na chvíľu uverím, že to je dáke znamenie, že všetko /nakoniec/ dobre dopadne.

Večer si doma vyzliekam prepotené červené tričko. Nebolo to v ňom až také zlé. At least I made one good decision.

Predstav si /preklad Imagine/

Predstav si...

Predstav si, že niet neba.
Pôjde to, len to skús!
Predstav si, že niet pekla.
Len oblohy veľký kus.

Predstav si, že všetci ľudia
žijú pre tento deň.

Predstav si, že niet krajín a hraníc.
Ťažké to nie je, veru nie!
Predstav si, že niet pre čo umierať a zabíjať.
Že je len jedno vyznanie.

Predstav si, že všetci ľudia
žijú v mieri.

Predstav si, že niet peňazí.
Tak otvor fantázii vráta!
Žiadna pažravosť ani hlad.
Že všetci ľudia sú si bratia.

Predstav si, že všetci ľudia
žijú pre tento svet.

Nazývaš ma bláznom?
Budúcnosť patrí bláznivým!
Ak uveríš našim snom,
svet sa raz zmení na iný.

Predstav si všetkých tých ľudí...
Predstav si, že si jedným z nich...


S piesňou Imagine som strávila dlhé hodiny. Len som sedela a púšťala si ju zas a zas.
Nemala som žiadneho prostredníka – žiadne hotové predstavy a návody. Johna Lennona som poznala len ako člena skupiny Beatles (a od nich len pár najhranejších pesničiek). Nevedela som, kým bol (kým vlastne bol?). Patrím ku inej generácii.
Takže to bolo len na tej piesni a na počúvaní mojich uší a srdca. Nič medzitým – len hlas a ozvena, ktorú vyvolal. Takto nejako vznikol tento „preklad“. Pokus zachytiť prchavú chvíľku porozumenia dvoch duší...
Áno, Lennon bol rojko a idealista (alebo blázon, ako ho nazývam ja). Vysníval si svoj imaginárny svet a vykreslil nám ho v žánri, v ktorom bol najlepší – piesni. Svet, v ktorom by sa cítil bezpečne a slobodne, niečo „lepšie“. Nesníva o ňom každý človek: v noci či cez deň? Snívanie – teda schopnosť predstaviť si budúcnosť, z nás robí ľudí. A naša imaginácia nepozná žiadne hranice.
Vo Vašom hodnotení ma zaujala jedna vec – vidíte iný svet plný súčasných ľudí. Ale to je miesto pre iných ľudí, než sme my! Pýtam sa: musí najprv vzniknúť lepší svet, aby v ňom mohli žiť lepší ľudia? Skôr si myslím, že najprv treba lepších ľudí a tí, môžu zmeniť svet.
Treba si uvedomiť, že všetko, o čom sa v Imagine spieva, teda nebo, peklo, náboženstvo, peniaze, mier, vojna sú dielom človeka a nie naopak. To my z nich robíme to, čím sú.
Možno to je Lennonov odkaz – predstava iného sveta, ako poznáme, kde majú veci iný význam, než im bežne dávame, kde každý môže zložiť masku a byť sám sebou.

Nikto z nás neverí, že existujú draci a princezné, a predsa stále pozeráme rozprávky – potrebujeme počuť, že dobro zvíťazí a zlo bude porazené.
Takisto, vieme, že nič zo slov Johna Lennona sa neuskutoční (aspoň na tomto svete nie).
Neveríme, a predsa túto pieseň počúvame znovu a znovu – potrebujeme aspoň na chvíľku uveriť snu jedného človeka. Snu o lepšom svete a lepších ľuďoch.
So let´ s dream! Let´s imagine...

Poznáme svojich susedov /3. miesto v súťaží esejí v Mostoch/

POZNÁME SVOJICH SUSEDOV

„Poznám svojich susedov Čechov?“ pýtam sa sama seba na medzinárodnej autobusovej linke Bratislava – Brno. Pýtam sa oboch svojich ja – prvého, slovenského, ktoré sa rozhodlo študovať na českej vysokej škole a denne sa stretáva s drobnými nedorozumeniami, jazykovou bariérou a otázkami typu: prečo si prišla študovať do Čiech? aj toho druhého, čo má prechodný pobyt v ČR, prežije tu vačšinu roka a pri stretnutiach s kamarátmi na Slovensku musí neustále zodpovedať na otázky: a prečo si išla študovať do Čiech?
Cítim, že sa pohybujem od jedného ja k druhému ako cestujem z jedného štátu do druhého.
Zdá sa mi, že dobre nepoznám ani sama seba, ako si potom možem položiť otázku, či poznám dobre Čechov? A poznám vlastne dobre Slovákov, hoci som jednou z nich?
Vždy sa mi priečili súťaže typu: Aký je typický Slovák (a najma víťazné odpovede: pohostinný ako Slovák). Áno, hovorí sa, že Nemci sú chladní, Taliani emotívni a Škóti skúpi, … No nie je to ako s horoskopmi, ktoré charakterizujú človeka podľa mesiaca narodenia? Tu sa nám prieči fakt, žeby milióny ľudí mali mať podobné vlastnosti len preto, že sa narodili v rovnakom mesiaci. Prečo teda tak radi rozprávame vtipy o skúpych Škótoch? Prečo škatuľkujeme ľudí podľa krajiny, kde sa narodili? Áno, uznávam, prostredie a kultúra, v ktorej človek vyrastá má na neho značný vplyv, no každý z nás je originál a každý na svet, ktorý nás obklopuje, reaguje odlišným sposobom.
Za pár hodín vstúpime do Eur´pskej únie. Budeme si aj my klásť otázku: Aký je typický Európan? Na túto otázku by nám dosť dobre vedel odpovedat Američan, rovnako ako my dobre vieme, co su ti „Amici“ vlastne zač.
V psychológii existuje pojem projekce – tendencia vidieť v druhých negatívne vlastnosti, ktoré máme sami. Je to forma obrany vlastného ja, formulovaná aj v biblickom: vidíš smietku v oku blížneho, ale brvno vo vlastnom oku nezbadáš. Platí toto príslovie aj v meradle medzinárodnom? Nie je to kľúčom k otázkam typu charakteristický ***** (človek)?
Neodvažujem sa teda napísať, akí sú Česi. Sú určite dobrí, aj zlí, pekní aj škaredí, múdri aj hlúpi, otvorení i uzatvorení,chladní aj emocionálni, skúpi aj štedrí rovnako jako Slovaci, Škóti a Američania.
Moje filozofovanie, sledovanie okolitej krajiny a jazda autobusu ma pomaly uspáva. V sne sa mi vybavuje obrovský panelák s množstvom bytov. Len v tých bytoch nežijú 4 členné rodiny, ale niekoľko miliónové národy. Nastúpim do výťahu a stlačím gombík stredná Európa. Vystúpim, idem ku zvončekom a pozerám si, kto tam býva: Česko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Slovensko (zoradené v abecednom poradí). Dlho váham, až napokon predsa len dám prst na Slovensko. Ktosi mi otvorí a vpúšťa ma do chodby. Do nosa sa mi dostávajú molekuly roznych voní: české vepřo – knedlo – zelo, maďarský guľáš, poľský bigos, viedenský Wienerschnitzel, slovenské halušky. Neodolám a zaklopem na české dvere. Vstupujem do bytu s historickým nábytkom, s obrazmi Husa a stovežatej Prahy, s plagátmi Gotta , Vondráčkovej a českých hokejistov. Pohľad mi zastane na knižnici, prichádzam bližšie a čítam: Čapek, Seifert, Havel. Z rádia spieva Nohavica. Všetko mi pripadá doverne známe, akoby sa iba pred pár minútami varilo zeli a halusky na jednom sporáku.
Ako v tranze klopem na ďalšie a ďalšie dvere, až prejdem všetkých susedov. Pred očami sa mi hmýria obrazy Álp, Tatier, aj Matry, na jazyku sa miešajú chute národných jedál, v ušiach mi zanikajú neznáme slová neznámych jazykov. Matne si spomínam, ako sme sa v rámci európskej litaratúry učili o Petofim, Sienkiewiczovi, Kafkovi. Mrzí ma, že som v škole tak málo počúvala. Mrzí ma, ako málo o svojich susedoch viem.
Zo sna ma zobudí náhle zastavenie autobusu a slová vodiča: pripravte si doklady! Rukou šmátram v ruksaku a spomínam si na svoj sen. Usmievam sa sama pre seba a som presvedčená, že sny svojou obraznosťou a zmatenosťou lepšie vystihujú pdostatu sveta než skutočnosť.

Za pár hodín vstúpime do Európskej únie a naše poschodie sa stane súčasťou obrovského panelového domu, jednou z mnohých staníc výťahu. A naše vzájomné spolužitie bude veľmi záležať na tom, ako sa budeme navzájom poznať. Závisí len na nás, či sa budeme navzájom ohovárať a klebetiť si za chrbtom. Že tí sú príliš hluční a tí príliš skúpi,…
Možno by sme namiesto rečí mali týchto ľudí navštíviť, prezrieť si izby ich bytu, vypočuť ich spevákov, prečítať diela spisovateľov, ochutnať národné jedlá… Hoci by sme celkom nerozumeli ich jazyku a ich histórii, politke, náboženstvu, po chvíli by sme zistili, že sú to rovnakí ľudia ako my. Rovnako dobrí a rovnako zlí, škaredí aj pekní, múdri aj hlúpi. Že sa rovnako ako my pýtajú: Poznáme svojich susedov?

napísané v sladkých 19 rokoch

Úvaha o ekumenizme /príspevok do .týždňa/

Polovica mojej rodiny je katolícka, druhá polovica evanjelická. A ja stojím na moste medzi nimi, dívam sa na obe strany brehu, aj na rieku, čo tečie podo mnou.

Vždy sa ma rovnako dotýkalo, keď evanjelici kritizovali katolíkov, aj keď katolíci „ohovárali“ evanjelikov. A obhajovala som jedných pred druhými, úplne paradoxne: lebo medzi katolíkmi som sa cítilia viac ako evanjelička a naopak...
Chodím do obidvoch kostolov a v oboch sa cítim rovnako dobre. V katolíckych sa mi páči architektúra, umenie, tradícia svätcov, presný poriadok omše, vážim si, že katolícka cirkev pretrvala, napriek mnohým problémom, 2000 rokov. V evanjelických kostoloch je to zase ich jednoduchosť, flexibilnejšie obrady, inšpiratívnejšie kázne, vážim si odvahu protestantov vzoprieť sa voči väčšine, nájsť si vlastnú cestu a kráčať po nej.

Vidím prednosti aj nedostatky oboch cirkví, veľa múdrych, ale aj slabých predstaviteľov, veriacich ochotných bojovať (zbraňami či slovami) v mene svojej pravdy i tých, za ktorých hovoria činy, konané s radosťou a láskou.

Možno dôvodom, prečo odďaľujem voľbu, do ktorej cirkvi vlastne patrím, nie je moja nerozhodnosť, ale to, že nechcem prísť o tú rozmanitosť.
Moje ekumenické vyznanie viery netvorí výčet zjavených právd, na ktorých sme schopní sa zhodnúť, ale jediná veta: áno, som kresťanka a som na to hrdá!

Nakoniec nebudeme súdení podľa toho, do akej cirkvi sme patrili, ale akými ľuďmi sme boli, nakoľko sme dokázali byť tolerantní jeden k druhému, rešpektovať inakosť a pozrieť sa na svet aj očami toho druhého . A očami Krista...

A na záver slová Bernarda z Clairvaux, ktoré by sa mohli stať mottom pre ekumenizmus:
Prehlbujme to, čo nás spája,
prekonávajme to, čo nás rozdeľuje,
uchovávajme to, čo nás rozlišuje.