Zablúdená postava

život si mýlim s básňou

a lásku zase s románom

chytám sa do pasce zo snov

čo snívajú sa nad ránom



pýtam sa: čia je to vina

že ti nepasujem do story

ukazujem že to ide inak

otváram v hlave priestory?



príbehov pre všetkých je dosť

aj slov do našich úst a rúk

do jedného bude sa dať vojsť

kde nevyvolám taký ruch...

poďakovanie

plnosť jedného života
prázdno, ktoré nevyplnia spomienky
slová kryté činmi
ticho, ktoré nezakryje mimoriadny program tv

cestou na logopédiu:
mami a prrečo sa ja musím
naučiť hovorrriť rrr,
keď ho ani pán prrrezident
nevie povedať?

pane prrrezidente,
naučili ste ma
jednu z prvých lekcií
tých najdôležitejších
o sile slabostí
o absurdite dospelosti
o rebélii
(v preplnenom trolejbuse sa to len začína)

pane prrrezidente,
stále toľkému nerozumiem:
prečo v zápase lásky s nenávisťou
rozhoduje slepý rozhodca?
prečo pravda v oslabení
uhrá nanajvýš remízu?
a stupne víťazov patria nepravým?

pane prrrezidente,
boli ste vzorným budhistickým žiakom
naučili vás odpovedať
úsmevom
iskrou v očiach
súcitom

a tak nám dnes ostáva:
plnosť Vášho života
prázdno, ktoré nevyplnia spomienky
Vaše slová kryté Vašimi činmi
a naše ticho...


p.s.: ďakujem za všetko!

Z filmového festivalu Inakosť

Psychologický slovník definuje predsudok ako emočne nabitý, kriticky nezhodnotený úsudoka z neho plynúci postoj a správanie. Stačí sa obzrieť okolo seba a rýchlo zistíme, že hoci žijeme už 22 rokov v demokracii, naša akceptácia inakosti je zatiaľ v plienkach. Výstižne to opisuje herec Richard Stanke: “Situácia na Slovensku je plná tichej a nenápadnej diskriminácie. Ľudia majú plno predsudkov, aj keď ich otvorene nedeklarujú... Ideálny bude stav, keď nikto nebude riešiť orientáciu (sexuálnu - pozn. autorky: Môžeme doplniť aj národnosť, telesné či duševné zdravie atď.). Ale nie preto, že je to netaktné alebo nezdvorilé, ale preto, že nikto nebude považovať za potrebné to vedieť.”

Filmová rôznorodosť

Ako je to s predsudkami voči neheterosexuálne orientovaným ľuďom (označujúcich sa aj medzinárodnou skratkou LGBT), sme sa mohli presvedčiť na 5. ročníku Filmového festivalu
Inakosť, ktorý sa uskutočnil v dňoch 28. 9. - 4. 10. 2011 na Filmovej fakulte Vysokej školy muzických umení, v kinosálach Auparku a v Medzinárodnom divadle Meteorit. Výber bol
skutočné široký. Organizátori rozdelili filmové projekcie do piatich sekcií: Nové storočie
(filmy, dokumenty a krátkometrážna tvorba natočené po roku 2000), Fragmenty Izraela
(sekcia ponúkla reprezentatívnu vzorku filmov o postavení LGBT v izraelskej spoločnosti,
od ich zložitého vzťahu s ortodoxným judaizmom po príbehy zasadené do výziev súčasnosti),
Zlatý fond (sekcia predstavujúca míľniky v LGBT kinematografii) a profil britskej
spisovateľky a scenáristky Sarah Waters. Domáca tvorba bola zastúpená v sekcii Teplé
Slovensko. Príjemný oddych pre oči poskytli diskusie (napr. o AIDS, o vzťahu homosexuality
a kresťanstva či o obraze LGBT komunity v médiách) a čítanie z tvorby najznámejšieho
českého gej básnika a prozaika Adama Georgijeva.
Mne sa podarilo zhliadnuť dohromady sedem filmov. Medzi najsilnejšie divácke (i ľudské)
zážitky patril realisticko-romantický nemecký film Rómeovia vykresľujúci love story hodnú
Shakespeara na pozadí neľahkého procesu zmeny pohlavia. Zo sobotňajšieho programu som
si vybrala dva izraelské filmy: Oči dokorán otvorené a Jossi a Jagger. Prvý je situovaný v
židovskej časti Jeruzalema a prináša príbeh vzťahu medzi mäsiarom, oddaným svojej práci,
rodine a viere, a jeho brigádnikom - mladým mužom, ktorý hľadá svoje miesto vo svete.
Spočiatku otcovsko-synovské sympatie prerastajú v osudovú príťažlivosť, ktorá otriasa
prísnymi pravidlami židovskej komunity. Dejiskom druhého filmu sú izraelsko-libanonské
hranice strážené rotou izraelských vojakov. Zimná krajina, chlapská tvrdosť i chlapčenská
roztopašnosť a utajená láska veliteľa a jeho podriadeného - tak sa dá v krátkosti zhrnúť obsah
filmu.
Výnimočným zážitkom bol aj britský film Nočná hliadka natočený podľa rovnomenného
románu Sarah Watersovej. Atmosférou (ktorú vytvárala najmä kamera a hudba) mi veľmi
pripomínal oscarovú snímku Hodiny. Hlavnými postavami sú štyri Londýnčanky žijúce v 40.
rokoch 20. storočia, ktorých životné osudy sa rôzne preplietajú, približujú i vzďaľujú, a ktoré
si navzájom pomáhajú i nastavujú zrkadlo.

Očarenie z inakosti

Po celý čas festivalu som premýšľala, čím ma vlastne LGBT umenie tak fascinuje. Je
to jeho "exotickosť"? Alebo dostali neheterosexuálni umelci do vienka viac talentov,
estetického citu, odvahy pozerať sa na svet z iných uhlov? Čelí homosexuálna láska väčším
tlakom prostredia, je ťažšie ju získať a udržať (a o to viac je potom cenená) - teda je pre
nás napínavejšie ju sledovať? Pre mňa osobne má v sebe LGBT umenie jednoducho viac
jemnosti, citlivosti a krehkosti, ktoré mi v dnešnom cynicko-pragmatickom svete chýbajú.
Na záver dám slovo britskej spisovateľke Jeanette Winterson, ktorá nie je neznáma ani v
našich zemepisných šírkach: "Čo riskuješ, odhaľuje, na čom ti záleží. Ako je možné, že
v jednu chvíľu je život usporiadaný... a potom bez varovania objavíš, že pevná pôda je
prepadliskom, a zrazu sa nachádzaš na neznámom mieste, ktorého zemepis je neobjavený,
a ktorého zvyky sú zvláštne? Tí, ktorí sa vyberú na more, vedia, že v cudzine to bude iné
než doma. Objavitelia sú pripravení. Ale pre nás, čo cestujeme pozdĺž tepien a prichádzame
do neznámych vnútorných miest, niet prípravy." Zbavovanie sa predsudkov znamená často
takúto riskantnú cestu, na ktorej však môžeme získať oveľa viac než stratiť.

(vyšlo v časopise Arkádia, KZNE, SR)

letter f

I was about to type a word life
But I missed one letter
And all that remained was just a lie
Now I wonder what f hides
Face or Fame, Faith or Fall,
Fancy or Fashion, Fate or Fault
Fear or Feint, Fellow or Female
Fiction or Fight, Filter or Fire,
Flair or Flash, Flight or Flirt,
Foam or Fool, Freckle or Freedom
Fun or Future?

Vo Vierkinom kresle

Je nedeľné ráno. Z kostola sa ozývajú zvony.
Z knižnice na mňa hľadia jej obľúbení spisovatelia.
Obrazy na stenách volajú do iných čias.

Spomínam, ako sme tu spolu sedávali: ona v kresle, ja pri nej.
Vierka mala v lone knižku s fotografiami
jej milovaných hôr.
Prezerali sme si ju.
Obe sme vytrvalo kráčali.
Len ona z vrcholu zostupovala,
kým ja som naň stúpala.
Občas však zastala, otočila sa.
Ozvena ku mne raz priniesla jej slová:
A tam sa budem už len smiať.
Smej sa, milá Vierka, smej!
(kľudne aj na našich pozemských trápeniach!)

Vo Vierkinom kresle
o niekoľko rokov neskôr.

A v mojich rukách jej román.
Spolu s ňou som sa túlala
pražskými uličkami,
stretávala priateľov, žiakov,
zažívala takmer nepredstaviteľné udalosti.
A potom doma, na Slovensku...
Dychtivo som sledovala jej kroky a odvahu.
Dôverne ju chápala.

Tak vzdialené, a predsa tak blízke,
také sme boli my dve.


p.s.: napísané k nedožitej stovke mojej pratety, stredoškolskej učiteľky ruštiny a slovenčiny, publicistke a spisovateľke, priateľskej, vtipnej, úprimnej, odvážnej žene - Vierke Štetkovej.

Facebooková poézia Daniela Pastirčáka

idem ticho
aby som sa páčil vánku
idem vzpriamene
aby som sa páčil nebu
idem pomaly
aby som sa páčil cvrčkom
idem bosý
aby som sa páčil tráve
idem číry
aby som sa páčil vode
idem bez predstavy
aby som sa páčil pravde
idem bez túžby
aby som sa páčil tebe
láska

p.s.: chodím ku nemu (na kázne), aby som sa páčila Bohu...

On the right track (a collage from Marie Fisker Ghost of Love lyrics)

I am gonna ride into the sun

Where my wild, wild roses grow

In the breeze

Would you be a little happy

It is not too late

In scattered light and in my thirst

You have changed, a boy into man

Tame(d) your heart in me

Standing in the corner

Sweating through


p.s.: použila som techniku tvorivého písania koláž - z každej pesničky na cd Ghost of Love som vybrala jeden verš a spravila si z nich vlastnú báseň... Vďaka Marie:-)